komplementárne umenie
Základným princípom takejto tvorby je dôsledné chápanie všetkých zúčastnených umeleckých žánrov, foriem a médii /divadlo, tanec, hudba, výtvarné umenie/ ako autonómnych a rovnocenných partnerov. Pred vznikom diela a aj v jeho priebehu je otvorená možnosť , či pôjde o predstavenie, výstavu alebo napríklad koncert. Výsledné diela sa napokon medzi týmito hranicami pohybujú a tiež často z jednej témy vzniká niekoľko samostatných výstupov /predstavenie, výstava etc./. Performeri počas tvorivého procesu prechádzajú rôznymi polohami, funkciami, skúsenosťami, od herca cez interpreta hudby, tanečníka, výtvarníka, avšak nie vo formálnej remeselnej rovine, ale ako spôsob hľadania a objavovania podstaty jednotlivého média v každom individuálne. Cez túto skúsenosť sa ďalej dostávajú k prirodzenému komplexnému vyjadreniu. V predstavení to potom funguje ako živý jazyk, v ktorom sú jednotlivé „vety“ zostavané zo „slov“, z ktorých prvé môže byť vypovedané cez hudbu, nasleduje gesto alebo slovo, potom znovu hudba alebo obraz, objekt atď. Výsledne dostávame anatomicky ucelený organizmus, ktorý nie je fúziou niekoľkých jazykov, ale jazykom originálnym. Veľmi dôležitou súčasťou tvorivého procesu približovania v komplementárnom umení je zapodievať sa pri konkrétnom performerovi tou zložkou, ktorá pre neho doposiaľ nebola aktivovaná vôbec alebo iba čiastočne, t.j. napr. ak je performer pôvodne z hudobného prostredia, pohyb alebo práca s textom menia jeho spôsob prístupu k pôvodnej profesii. Doslova takáto fyzická skúsenosť má vplyv na jeho elementárne motorické zručnosti, prehodnotenie doterajšieho vnímania umenia a napokon utváranie si nového pohľadu a jazyka. To je spojené s osobnými, rodinnými, psychologickými, podvedomými okolnosťami, ktoré je nevyhnutné aplikovať pri umeleckom aj osobnostnom vývoji každého zúčastneného performera. Táto skúsenosť sa následne, vedome či nevedome, stáva dôležitou súčasťou diela.