Katarína K. Cvečková – „Zápisky (ne)dramaturgičky No.2“

Katarína K. Cvečková
„Zápisky (ne)dramaturgičky No.2 – A ja tu stojím ako na návšteve…“

 

Po experimente s dramaturgiou performatívneho koncertu/momentálneho tanca/tekutého procesuálneho diela nastáva presun k činohre. K činohre v galérii.

Druhý predmet tvorivého výskumu:

A ja tu stojím ako na návšteve. Štúdia otcovho obrazu je divadlo, ktoré neexistuje bez výtvarna a súčasne výstava, ktorá neexistuje bez dramatického monológu. „Chceli sme napísať diptych, ale namaľovali sme dialóg.“ – v tejto vete tkvie podstata celého diela. Na prvý pohľad sa zdá, že je to dialóg dcéry s otcom, divadelníčky s výtvarníkom, Alžbety s Markom Vrzgulom. No v skutočnosti ide o vnútorný monológ jednej univerzálnej dcéry. Je to part rovný antickému chóru. Zborová pieseň dcér venovaná všetkým otcom a súčasne sebe samým. Manifest tridsaťročných dcér.

 

Základné otázky sprevádzajúce tvorivý proces – časť tematická/obsahová:

Kto je Marko Vrzgula?

Kde sa stratila/našla Alžbeta Vrzgula?

Existuje jedna univerzálna dcéra/jeden univerzálny otec?

Je 30 rokov skutočný medzník? Alebo medzník vo vývoji určujú okolnosti?

Ak sa dcéra stane manželkou (a matkou), prestáva byť dcérou? Do akej miery takáto „okolnosť“ mení vzťah otec-dcéra?

Kam by som putovala, ak by ma poslali? („Na pohrebiskách z mladšej doby bronzovej nenašli archeológovia žiadne dcéry. Našli otcov a ich manželky, synov a ich manželky, ich synov a… žiadne dcéry.“)

Kto som JA – vo vzťahu k môjmu otcovi? Viem byť „len“ JA, bez kontextu tohto vzťahu?

 

Základné otázky sprevádzajúce tvorivý proces – časť formálna:

Kde končí výstava a kde začína predstavenie (a naopak)?

Čím sa vernisáž líši od premiéry, finisáž od derniéry?

Aký je vzťah divadla a výtvarného umenia, ak je podstatou diela dialóg medzi divadelníčkou a výtvarníkom? Ako sa tento vzťah vyvíja, ak je každý z nich v dialógu prítomný iba nepriamo – prostredníctvom svojich základných vyjadrovacích prostriedkov (obrazy vs. text reprodukovaný herečkou)?

Je takýto dialóg považovaný automaticky za prejav intermediality? Ide potom o „divadlo zmiešaných médií“, „intermediálne dielo“, o prenikanie teatrality do výtvarného umenia, remediáciu divadla/výtvarného umenia…?

 

Teoretická odbočka:

Počiatky myslenia o prepájaní medzi umeleckými druhmi, formami a žánrami siahajú až do obdobia antiky a kontinuálne sa objavujú vo všetkých vývojových etapách umenia. Už Aristoteles vo svojej Poetike zdôrazňoval, že básnictvo nemožno oddeliť od hudby. Renesančný filozof Giordano Bruno zasa v knihe De Imaginum, Signorum et Idearum Compositione spomína okrem spätosti poézie a hudby aj vzťah medzi maliarstvom a filozofiou. Od 19. storočia sa prepojenie viacerých umení v jedno koherentné dielo označovalo pojmom Gesamkunstwerk, ktorý zaviedol Richard Wagner. Tanec, hudbu a poéziu považoval za tri rodné sestry, ktoré sa odpradávna prepletajú a zo svojej podstaty sú neoddeliteľné. Vzťahy jednotlivých umení (a názory na ne) sa neskôr rôzne premieňali, a to obzvlášť s príchodom technických inovácií či s prvými performatívnymi experimentami. (To by však bola téma pre inú štúdiu.) V roku 1968 americký umelec a kritik Richard Kostelanetz publikoval rozsiahle teoretické dielo The Theatre of Mixed Means (1968), v ktorom sa vrátil k historickej spätosti jednotlivých umení, no súčasne konštatoval, v čom sa líšia nové formálne princípy (dnes označované za intermedialitu): „Z určitého hľadiska nie je divadlo, ktoré kombinuje svoje vyjadrovacie prostriedky, nové, lebo spájanie rôznych druhov umenia je staré ako samo umenie. Nové divadlo zmiešaných médií sa od primitívnych obradov, ako aj od muzikálov líši po prvé zložkami, ktoré nové kombinácie používajú, a po druhé radikálne odlišnými vzájomnými vzťahmi medzi týmito zložkami.“

 

Možné výstupy – časť tematická/obsahová:

Každá z herečiek v závere svojho monológu stojí pred podkladovým plátnom, ktoré obsahuje prvé línie, prvé farby, prvé náznaky diela. Je však zrejmé, že práca umelca je len v počiatočnej fáze. Obraz čaká na dotvorenie. A herečky na ňom prostredníctvom svojho tieňa zanechávajú akýsi odtlačok, stopu, esenciu. Či už je to voľným okom viditeľné alebo nie, bez dcéry nemôže byť otcov obraz kompletný. Je jeho nemennou súčasťou. A ako sa ukázalo, platí to i naopak. Či už dnešné dcéry putujú a v diaľkach hľadajú alebo zblízka pozorujú, či sa po tichu pýtajú alebo nahlas konfrontujú – v ich nálezoch, odpovediach, pohľadoch i činoch sa vždy skrýva „ex libris“ otcov.

 

Možné výstupy – časť formálna:

Určený časopriestor je pre Štúdiu otcovho obrazu kľúčový – zámerne mystifikuje a zavádza. Dané miesto súčasne je i nie je galériou, ateliérom a divadelnou sálou. Prebieha v ňom výstava, jej vernisáž a finisáž, no zároveň i predstavenie, dramatický monológ (na druhú). Súčasťou „časopriestoru“ je rovnako filmový dokument – medailón prezentovaného výtvarníka.

Výtvarné, divadelné i filmové umenie tu teda existujú spoločne, no ich vzťahy by sme pokojne mohli vnímať aj lineárne. Divák má možnosť pozrieť si predstavenie bez toho, aby si predtým či potom prehliadol aj výstavu. Rovnako má návštevník výstavy možnosť obzrieť si obrazy, ale na predstavení sa už nezúčastniť. A obaja sa môžu rozhodnúť premietaný filmový dokument nesledovať. Jednotlivé umelecké princípy by tu teda vedeli existovať i jeden bez druhého. No na druhej stane je viac než pravdepodobné, že by potom znamenali čosi iné, prinášali by odlišné témy, asociácie, interpretácie. Ukázali by percipientovi len akýsi výsek bez kontextu, jednu časť mozaiky.

 

Záverečné konštatovanie:

Aj keď začiatok dialógu môže sprevádzať množstvo otázok, dotazov, záhad, v závere je i za nepriamej prítomnosti diskusného partnera možné dospieť k rozuzleniu. Hoci rozuzlenie môže predstavovať len ďalšia otázka. (Neukončený proces. Bez prestania lemujúci dramaturgický oblúk.)

Napriek tomu, že je v diele A ja tu stojím ako na návšteve. Štúdia otcovho obrazu zobrazená sebestačnosť jednotlivých umení, zároveň je tu bytostne prítomná aj ich vzájomná závislosť. Formálna podoba diela tak kopíruje jeho obsahovú – zobrazuje samostatnosť života dcéry i života otca ako aj ich nepopierateľnú previazanosť, nikdy-nekončiacu súvzťažnosť.

 

Použitá literatúra:
KOSTELANETZ, Richard: Divadlo zmiešaných médií. In MURIN, Michal (zos.): Avalanches 1990-1995. Bratislava : Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu – SNEH, 1995.

 

Autorkou ilustračnej fotografie je Ema Diehelová

 

 

KATARÍNA K. CVEČKOVÁ (1991)

Foto: Dorota Holubová

Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.

https://mloki.sk/

https://mloki.sk/workshopy-pis-ako-tancuju/

© 2024 HONEY AND DUST . Webdizajn abWEB.sk. Tvorba web stránok.