Andrej Kalinka
„Motivácia“

Predslov
(rozprávkový model o dvoch rybároch)

Prvý rybár ide na ryby nech prší alebo mrzne. Chce a dá si všetku tú prácu. Pripraví si udice, vyšpekuluje návnady a hodiny svojho času trávi pri vode. Aj keď sa nič nepodarí, príde opäť, vyskúša to inak a pri vode strávi ešte viac času. Ak rybu napokon chytí, je možné, že ju pustí. Veľakrát už nevládal a chcel to nechať, ale nenechal. (Prečo?) Keďže pri vode trávi veľa času, postupne ho zaujmú aj iné veci. Možno napríklad loďky. Študuje, skúma, skúša. Postupne sám skúsi nejakú vyrobiť, potom dokonca väčšiu, z jazera sa dostane na rieku, z rieky na more. A potom, pre niekoho možno prekvapivo, na púšť. Vysvetľovať, prečo je púšť najprirodzenejším pokračovaním, by bolo veľmi zdĺhavé, ale povedzme, že chcel urobiť ďalší krok. Jeho nadšenie domorodcov zaujme tak, že si na púšti vytvoria malé umelé jazierko. A potom druhé. Prepoja ich riekami a neskôr ich privedú až k moru. A nejaký chlapec tam začne chytať ryby… Cieľom tohto rybára vlastne ani nebolo byť rybárom. Čo teda chcel? Prečo toľko námahy?

…

Druhý rybár chce ísť na ryby. Teda aspoň to hovorí. Hovorí o tom aké to bude, ako sa to má robiť, ale nikam nejde. Hovorí, že počasie nie je dobré, nie je vhodný čas, necíti sa ideálne. Tí, čo ho už roky počúvajú to napokon nevydržia a k vode ho odvezú. Lenže on nemá ani udicu, ani návnadu, nič. Rozpráva o tom, ako je to ťažké a že iní majú určite lepšie podmienky a mnoho iných problémov a nemožností spomína. To už aj rybu naštve, tá ide kúpiť udicu a prinesie ju tomuto teoretickému rybárovi. Lenže on nič, iba pozerá, prípadne rozpráva, že by sa to malo nahodiť, ale udice sa ani nedotkne. Tak ryba sama nahodí, potom skočí do vody, vylezie po silóne naspäť a vlezie si do sieťky. Napokon to ryba aj odšoféruje domov, očistí sa, upečie sa a dokonca sa aj sama zje. Teoretický rybár je spokojný, že sa všetko udialo, ale hovorí, že druhý raz by už do toho asi nešiel, pri vode bolo totiž mokro.

Motivácia je vec mysteriózna. Aspoň sa tak zdá. Ako a prečo by sa mal niekto učiť, snažiť sa veci riešiť a nie o nich iba rozprávať a keď ich už začne robiť, tak ich neopustiť pri prvom probléme? Od puberty mám jednu otázku, ktorú raz za čas niekomu položím – „Čo by ste robili, ak by ste robiť nemuseli, teda živobytie by bolo zabezpečené a nemuseli by ste pracovať kvôli nevyhnutnosti zarobiť peniaze na prežitie?“ Veľakrát ma po položení tejto otázky zarazilo prekvapenie a zneistenie. Vždy som si myslel, že každý v živote hľadá to, čo ho zaujíma, čo by mohol študovať, pracovať na tom, venovať tomu život. A ak sa to čo i len trochu dá, tak sa tým aj živiť, aby tak nestrácal život niekde, kde nie je rád alebo ho to dokonca ničí. Prečo vlastne niečo robiť a prečo sa snažiť to urobiť najlepšie, ako len dokážem, či už to niekto uvidí alebo ocení? Na Slovensku som si všimol, že sa často používa veta „Malo by sa niečo urobiť.“ Je to zvláštne, asi nevedomé, prenesenie mojej zodpovednosti na niekoho, pravdepodobne zatiaľ neznámeho, ktorý sa z ničoho nič niekde objaví a urobí za mňa všetko, čo mňa trápi a zaujíma. Často uvažujem o tom, prečo nevidíme, že veci sú aké sú, pretože my sme takí. Nie je to lepšie a ani horšie. Nie sme obete. Je to ako pohľad do zrkadla alebo nahrávka nášho hlasu. Nikomu sa nepáči, všetci sa pred zrkadlom začneme trochu štylizovať a po počutí svojho hlasu korigovať jeho farbu. Ale sťažovať sa na zrkadlo alebo prehrávač by asi bola hlúposť. Ničota a pocity márnosti sú dnes priživované na každý spôsob a aj keď sa javí, že podstatou motivácie a diania sú veci vonkajšie, teda spoločenská situácia, podmienky a tak podobne, podľa mňa ide hlavne o moje rozhodnutia, teda o to, ako s čím naložím. Či nazrieme do spirituality alebo filozofie, či to bude Jánova Temná noc alebo Leibnizova otázka, prečo je niečo namiesto toho, aby nebolo nič, vždy pôjde o individuálne rozhodnutia, o vnútorné motivácie, nie primárne o vonkajšie podmienky. Človek nemusí nič. Môže stáť a počkať si na koniec. Nové nevzniká vonku, nové vzniká vnútri. Dôvod pre pohyb či pohyb samotný, všetko to vzniká vnútri. Vonkajšie motivácie sú plytké a krátkodobé. Dlhodobo sa dá pracovať iba s vnútornými a aj tie treba pestovať, oživovať, venovať im starostlivosť. Nie sú plne racionálne, niekedy sú iba abstraktné, pocitové a možno sú dokonca prevažne také. Dostať sa k nim dá iba cez veľký odpor hmoty, cez najťažšie strachy, fóbie, besy a studený pot. Cez ticho. Desivé ticho, ktoré sa však môže zmeniť na ticho krásne. Až za tým všetkým leží vlastná krajina, ktorej podstatu netvorí diskotéka. Rozprávať sa so sebou, dostať sa k sebe, spoznať seba (či je to γνῶθι σεαυτόν v Delfách alebo biblické Miluj blížneho svojho, ako seba samého), to je základom akejkoľvek filozofie či teológie. No kto seba pozná, seba miluje, so sebou je vysporiadaný Nikto nemá motivácie vyriešené samé od seba a na celý život. Každý sa skôr či neskôr dostane do pocitu, že sa nedá, že to nemá zmysel, nevie čo, ako a hlavne prečo. Pôvodné ranné (detské) motivácie sa stratia a dokonca nebude ani vonkajší, objektivizovateľný či akokoľvek racionálny dôvod ich hľadať. A práve vtedy o niečo naozaj ide. Je to neopísateľne ťažké. To najťažšie. Ísť otvorene do rozhovoru so sebou. No iba tam motivácie žijú.

Motivácia je vec záhadná. Naozaj sa tak javí. Ako mytologické zviera. Ako plod rastúci v rajskej záhrade. Ako dar pre vyvolených. Ako tajná formulka na výrobu zlata. Po rokoch hľadania a strácania, pýtania a odpovedí, ktoré sa ako odpovede iba javili, začínam prichádzať k inému zdroju, koreňu či princípu a prestávam motiváciu vnímať ako niečo záhadné či náhodné. Myslím, že je založená na niečom úplne inom. Na niečom nepravdepodobnom a možno až paradoxnom. Treba ju vytvoriť! Je ako socha ukrytá v kameni. Musíte si ju predstaviť, potom začať z kameňa odstraňovať to nadbytočné a tým ju odtiaľ vyslobodiť (áno, je to parafráza Michelangelových slov). A potom ďalšiu a ďalšiu. A tie veľké a dlhodobé motivácie sa vytesávajú (prekvapivo?) ťažko a dlho. A sú neprenosné! Každý si svoje sochy musí tesať sám a pekne od začiatku. Nájsť lom. Vyťažiť svoj kus. Odtiahnuť do svojho ateliéru a … A začať. A hmota sa vzpiera. A sám sebe sa človek vzpiera. Odmieta sa, neverí si, neverí ostatným a dokonca, nepochopiteľne až absurdne, hľadá si argumenty proti svojim motiváciám, proti vlastnej, túženej soche a je dokonca schopný nájsť viac dôvodov proti ako za. A každý deň je nový a nezaujíma ho nič z predošlého a dá vám to vedieť a pocítiť hneď v prvej stotine otvorenia očí. A skúšate to obísť alebo vzdať, lenže kameň stojí a nepohne sa a socha v ňom čaká ďalej a do vášho ateliéru nepríde nikto iný a sochu za vás z kameňa nedostane. Chce sa až povedať, že je to kruté. Ale ak by to iba tak bolo a vznikalo a človek by sa iba prizeral z kresla s koláčom v ruke… Asi by po chvíli prepol na iný program a potom na ďalší a na ďalší. A nič by nebolo. V ňom by nič nebolo. A teda nikde. Motivácia nie je záhadná. Ona pred nami stojí a čaká. No my nič. My tiež čakáme. Sme smädní, voda pred nami, ale my čakáme, kedy sa napijeme. Čakáme na seba samých. Čakáme, kedy prestaneme čakať. Čakáme na motiváciu prestať čakať. Na motiváciu sa pohnúť. Na motiváciu vytvoriť motiváciu. … Možno sa stačí iba pohnúť. Možno len tak. A ten pohyb vytvorí ďalší a ten ďalší a ten ďalší. …

γνῶθι σεαυτόν / nosce te ipsum / poznaj sám seba … a vytváraj motivácie!

Andrej Kalinka

Začínal v roku 1993 ako hudobník v undergroundových a jazzových skupinách. Postupne prešiel k štúdiu klasickej hudby /dirigovanie a kompozícia/. Od roku 1996 začal spolupracovať s rôznymi divadelnými a hudobnými telesami, najprv ako skladateľ, neskôr aj ako libretista a napokon ako režisér. Mal možnosť prejsť širokým spektrom divadelných, hudobných a tanečných žánrov – činohra, bábkové divadlo, súčasný tanec, ľudový tanec/divadlo/hudba, opera, spolupráce s galériami, hudobnými telesami, umeleckými školami ako pedagóg atď. Spolupracoval s viac ako 30 umeleckými telesami a podieľal sa na vzniku vyše 70 diel.

Od roku 2006 začal hľadať a vytvárať svoj vlastný umelecký jazyk a v roku 2011 spolu s Ivanom Martinkom, Jurajom Poliakom a Michalom Mikulášom založili umeleckú skupinu HONEY AND DUST. Ako libretista, skladateľ, výtvarník, performer a režisér dnes tvorí diela, pri ktorých vyhľadáva stále nových performerov z rozličných krajín. Ich špecifické skúsenosti, aspekty pováh a kultúrnych kontextov, ich herecké, hudobné alebo pohybové techniky považuje za základnú súčasť svojho umeleckého jazyka, ktorý je možné označiť ako komplementárne umenie. Komplementárne umenie je umelecký jazyk a nová pracovná metóda, ktorú Andrej rozvíja spolu s Milanom Kozánkom. Na otázku, aké je jeho povolanie, zvykne odpovedať – „Myslím, že najpravdivejšie je povedať, že som sochár. Pochopiteľne nehovorím o remesle, ale podstate.“

Jeho tvorba bola uvedená v rozličných krajinách – Thajsko, Rusko, Poľsko, Chorvátsko, Maďarsko, Nemecko etc., kde získal aj viacero ocenení /na festivale Nová dráma, Dosky – hlavná slovenská divadelná cena, na festivale PIF, na festivale HARMONY WORLD PUPPET CARNIVAL a iné/.