Andrej Kalinka
„O librete (časť 1)“
Prvú časť tejto série by som mal asi logicky začať pokusom zodpovedať otázku, čo je to libreto. Teda ešte presnejšie, čo je to libreto okolo roku 2021. Potom by som pravdepodobne mohol pokračovať tým, ako na to, ako libreto vzniká. Začnem však niečím, čo tak úplne neodpovedá ani na jednu z týchto otázok, ale prináša niečo, čo je pred nimi a okolo nich. Bude to iba pár viet. A napokon veľa obrázkov.
…
Keď vstupujem do práce na novom diele, nesnažím sa tému opisovať, vysvetliť alebo iným spôsobom ju držať v rukách. Ani na začiatku a napokon ani na konci. Viem, že o nej v skutočnosti nič neviem. Preto chcem tvoriť dielo. Pretože neviem prečo, pretože neviem, ako to má vyzerať a znieť, pretože neviem, prečo ma daná téma vôbec zaujíma. To je jednou z najsilnejších motivácií. Zapodievam sa konkrétnou témou, pretože ma zaujíma, prečo ma zaujíma. A na to je pre mňa najlepším nástrojom umenie!
Robím si nekonečné poznámky, čítam, počúvam a pozerám (prednášky, hudbu, dokumenty, o čomkoľvek, od neurovedy po výrobu čokolády). Po krátkom čase samozrejme zisťujem, že akákoľvek téma vyzerá inak, ako som ju videl pôvodne a že srdce a tvár diela budú inde, ako som možno čakal. Píšem „možno čakal“, pretože sa snažím nečakať, nepredpokladať, hoci byť stále tabula rasa nie je úplne možné.
Po niekoľkých rokoch som zistil, že tému ani dielo nemôžete chytiť a ak zistia, že sa pozeráte, schovajú sa. Nie, to nie je pokus o metaforu, to je prosto fakt. Takmer nikdy nedovolia, aby ste sa im pozerali do očí alebo ich pozorovali. (Pripomína mi to úryvok z Knihy Exodus /33, 20-23/: „Moju tvár nemôžeš vidieť…postavím ťa do skalnej trhliny a položím na teba svoju ruku, kým prejdem. Potom svoju ruku odtiahnem a ty ma uvidíš odzadu. Ale moju tvár nesmie nik vidieť.“) To je dosť veľký problém, pretože vašou prácou je pracovať s témou a vytvoriť dielo. Ako sa to dá, ak pri každom vašom vedomom pohľade zutekajú? Nehovoriac o tom, že by ste ich chceli opisovať, podávať o nich informácie. Ešte tak na konferencii alebo v učebnici, ale v umení rozhodne nie!
Som teda nútený, ale rád, hľadať spôsoby ako vidieť, ale nepozerať sa, ako počuť, ale nepočúvať, ako vidieť za videným alebo počutým niečo, čo je skryté.
A teda keď chcem písať libreto, tak kreslím alebo maľujem, modelujem, fotím a tému a dielo nechám voľne pobehovať. A vtedy sa učím, ako ich uvidieť, aby ma oni neuvideli mňa a neschovali sa. Niekedy sa mi to podarí aj na dlhé sekundy. Vtedy sa snažím si to nejako zapamätať alebo ak mám väčšie šťastie, tak aj zapísať. A raz za čas, naozaj výnimočne, ukáže sa vám téma aj dielo, nezutekajú, pokojne počkajú, kým si ich prezriete. Ale potom urobia niečo, aby ste to zabudli… Pamätáte, že tam boli, ale to je všetko. Takže nemáte inú možnosť, iba sa vrátiť naspäť k (ne)pozeraniu a (ne)počúvaniu.
Dnes ponúkam niekoľko obrázkov, ktoré pri tomto (ne)pozeraní a (ne)počúvaní vznikli. Tak, ako aj iné poznámky, nie sú primárne určené k verejnej prezentácii (hoci som niektoré priebežne zverejňoval na svojom facebookovom profile). K tomu je určené dielo. Vznikli ako spôsob pozerať sa inde, aby som napokon mohol vidieť to, čo vidieť nie je možné. To, čo je za.
Nasledujúce obrázky, sochy a fotky sú vizuálnym výberom z procesu vzniku libreta k scénickému dielu „Monológy a dialógy“:
Andrej Kalinka
Začínal v roku 1993 ako hudobník v undergroundových a jazzových skupinách. Postupne prešiel k štúdiu klasickej hudby /dirigovanie a kompozícia/. Od roku 1996 začal spolupracovať s rôznymi divadelnými a hudobnými telesami, najprv ako skladateľ, neskôr aj ako libretista a napokon ako režisér. Mal možnosť prejsť širokým spektrom divadelných, hudobných a tanečných žánrov – činohra, bábkové divadlo, súčasný tanec, ľudový tanec/divadlo/hudba, opera, spolupráce s galériami, hudobnými telesami, umeleckými školami ako pedagóg atď. Spolupracoval s viac ako 30 umeleckými telesami a podieľal sa na vzniku vyše 70 diel.
Od roku 2006 začal hľadať a vytvárať svoj vlastný umelecký jazyk a v roku 2011 spolu s Ivanom Martinkom, Jurajom Poliakom a Michalom Mikulášom založili umeleckú skupinu HONEY AND DUST. Ako libretista, skladateľ, výtvarník, performer a režisér dnes tvorí diela, pri ktorých vyhľadáva stále nových performerov z rozličných krajín. Ich špecifické skúsenosti, aspekty pováh a kultúrnych kontextov, ich herecké, hudobné alebo pohybové techniky považuje za základnú súčasť svojho umeleckého jazyka, ktorý je možné označiť ako komplementárne umenie. Komplementárne umenie je umelecký jazyk a nová pracovná metóda, ktorú Andrej rozvíja spolu s Milanom Kozánkom. Na otázku, aké je jeho povolanie, zvykne odpovedať – „Myslím, že najpravdivejšie je povedať, že som sochár. Pochopiteľne nehovorím o remesle, ale podstate.“
Jeho tvorba bola uvedená v rozličných krajinách – Thajsko, Rusko, Poľsko, Chorvátsko, Maďarsko, Nemecko etc., kde získal aj viacero ocenení /na festivale Nová dráma, Dosky – hlavná slovenská divadelná cena, na festivale PIF, na festivale HARMONY WORLD PUPPET CARNIVAL a iné/.