Andrej Kalinka
„Otvoril som oči. Svitá.“

Včera som s dvomi kolegami z dvoch krajín a odlišných prostredí konzultoval ich súčasnú tvorbu, chceli sa poradiť, preosiať si myšlienky. Pre mňa radosť a inšpirácia. S jedným sme sa bavili o jeho téme, s druhým viac o forme, postupe písania libreta a tak podobne. A dnes sme mali prvé stretnutie s performermi, s ktorými budeme počas budúceho roka skúšať. Predali sme si podnety, aby sme každý mali nad čím uvažovať. No a na základe tohto môjho dnešného súhrnu som spomenul na text, ktorý som si zapísal minulý rok, tiež počas skúšania predstavenia. Je to text prostý a osobný. Text o snahe žiť, snahe zažívať a snahe tvoriť. Zaznamenal som si ho počas skúšania „Temperamentov“ a neskôr som jeho časť som použil v „outside the box 01“.

Takže tu je pôvodný text:
„Skúšam v divadle nové predstavenie. Pomaly sa blížime ku koncu. Je to nové, znovu iné, akoby sa v tom snúbilo všetko za posledných x rokov. Mohol by som o tom písať veľa. Samozrejme som už úplne vyčerpaný a príliš nespím. Myslím na minulosť, prítomnosť, budúcnosť. Stále, stále, stále. Zdá sa mi, že minulosť, prítomnosť, budúcnosť teraz žijem naraz. Ako keby som bol rozprestretý cez niekoľko tisícročí. Myslím stále na skúšanie, na milión okolností, ktoré sú s ním spojené, každý jeho aspekt je akoby metaforou nejakej časti môjho života. Pred pár dňami som sa zobudil o štvrtej ráno, čo sa mi teraz stáva bežne, a ďalej som už nespal. Bol som veľmi nervózny, hlavou mi išlo všetko možné. Minulá skúška nebola dobrá a ja som mal pocit, že na to nemám, že by som mal ísť vykladať bedničky do Tesca alebo čokoľvek iné a jasne pragmaticky užitočné. Tieto hlúpe nápady poznáme, ale napriek tomu som znovu a znovu ochotný ich brať vážne. Snažil som sa zaspať. Nedalo sa. Okolo pol siedmej som išiel so psom von. Pekne svitalo, vonku bola zvláštna atmosféra, všetko akoby znovu začínalo (znie to ako klišé, no v tej chvíli sa zdalo, že to tak naozaj je), boli ružové oblaky, november, chladno. Venčil som Džina, prechádzal sa po sídlisku a plakal som. Rozmýšľal som čo urobím, ak stretnem niekoho so psom, keďže sa všetci poznáme a minimálne aspoň zdravíme, nechcel som nikoho vydesiť, ešte nebolo ani poriadne svetlo a už plačúci muž. Zo všetkého som bol zmätený. Mal som silné pocity a vnemy a vedel som, že ich nie je možné nikomu opísať (tá nemožnosť je súčasne aj jedným z dôvodov, prečo sa v živote venujem umeniu, snažím sa tie veci znovu a znovu nejako uchopiť, pochopiť iných, seba). Potom som stretol pani, ktorá má u nás stánok so zeleninou a pekne sme sa rozprávali. Ona to robí už dlhé roky a teda sa aj veľa rozpráva s ľuďmi. Hovorila, že nikto nemá čas a všetci sú unavení. Ja som jej povedal, že to je zvláštne, pretože zároveň to vyzerá tak, že sa nič nevytvára. Navzdory téme to bol pozitívny rozhovor, akoby o nádeji. Išiel som domov, naraňajkoval som sa, išiel na skúšku. Z posledných síl som odšoféroval a dopotácal sa do divadla. Tá skúška bola iná, niečo sa výrazne pohlo, zmenilo. A vo mne tiež. Pri raňajkách som si ešte zapísal toto: ‚Otvoril som oči. Svitá, môže byť tak päť hodín. Je trochu chladno, ale nie príliš. Bitka už asi skončila. Ležím na chrbte uprostred poľa. Aspoň myslím, že je to pole. Zdá sa mi, že mám otvorený hrudník, lebo cítim na srdci impulzy pohybu vetra. Je ticho, asi je už naozaj po bitke. V diaľke počujem rozbiehajúcu sa dopravu a vtákov. Rozbiehajúci sa mestský deň. Je to čudné, keďže vojna skončila len dnes v noci. Ale teší ma to. Život. Teraz som si uvedomil, že plačem. Myslím, na starého otca. Na oboch. Skúsim sa nadýchnuť. Ide to. Myšlienky sa mi tiež pomaly rozbiehajú. Tuším som vo vojne bol iba ja. Ale nepamätám si s kým. Možno to nie je dôležité, hlavne, že je po nej, že je ráno a cítim chlad, vzduch na srdci a počujem začiatok.‘ “

Toto som teda chcel napísať, toto som si zapísal. Myslím, že v tom všetkom prežívaní sme a zároveň nie sme tak celkom osamotení. … Tvorte, pretože čo nebude vytvorené vami, nebude vytvorené vôbec. Nikto okrem vás to nemôže urobiť!

Andrej Kalinka

Začínal v roku 1993 ako hudobník v undergroundových a jazzových skupinách. Postupne prešiel k štúdiu klasickej hudby /dirigovanie a kompozícia/. Od roku 1996 začal spolupracovať s rôznymi divadelnými a hudobnými telesami, najprv ako skladateľ, neskôr aj ako libretista a napokon ako režisér. Mal možnosť prejsť širokým spektrom divadelných, hudobných a tanečných žánrov – činohra, bábkové divadlo, súčasný tanec, ľudový tanec/divadlo/hudba, opera, spolupráce s galériami, hudobnými telesami, umeleckými školami ako pedagóg atď. Spolupracoval s viac ako 30 umeleckými telesami a podieľal sa na vzniku vyše 70 diel.

Od roku 2006 začal hľadať a vytvárať svoj vlastný umelecký jazyk a v roku 2011 spolu s Ivanom Martinkom, Jurajom Poliakom a Michalom Mikulášom založili umeleckú skupinu HONEY AND DUST. Ako libretista, skladateľ, výtvarník, performer a režisér dnes tvorí diela, pri ktorých vyhľadáva stále nových performerov z rozličných krajín. Ich špecifické skúsenosti, aspekty pováh a kultúrnych kontextov, ich herecké, hudobné alebo pohybové techniky považuje za základnú súčasť svojho umeleckého jazyka, ktorý je možné označiť ako komplementárne umenie. Komplementárne umenie je umelecký jazyk a nová pracovná metóda, ktorú Andrej rozvíja spolu s Milanom Kozánkom. Na otázku, aké je jeho povolanie, zvykne odpovedať – „Myslím, že najpravdivejšie je povedať, že som sochár. Pochopiteľne nehovorím o remesle, ale podstate.“

Jeho tvorba bola uvedená v rozličných krajinách – Thajsko, Rusko, Poľsko, Chorvátsko, Maďarsko, Nemecko etc., kde získal aj viacero ocenení /na festivale Nová dráma, Dosky – hlavná slovenská divadelná cena, na festivale PIF, na festivale HARMONY WORLD PUPPET CARNIVAL a iné/.