Katarína K. Cvečková – „Živé umenie v dobe pandemickej“

Katarína K. Cvečková
„Živé umenie v dobe pandemickej“

 

Už je to niekoľko dlhých mesiacov, čo svet zviera pandémia ochorenia Covid-19. Ochromené sú všetky spoločenské segmenty, nevynímajúc kultúru a umenie. Každá nová vlna šírenia koronavírusu so sebou už od jari prináša nové podmienky pre náš bežný život, ďalšie opatrenia, prekážky, ale i prehodnotenia, úvahy či stavy úzkosti a bezmocnosti. Od prvotného zastavenia sa, očisty od nánosov rýchlej doby a aj istého umeleckého pretlaku som postupne prešla do štádia vážnejších úvah nad vlastným povolaním – nad účelom divadelnej kritiky. V súvislosti s tým ma prirodzene začali mátať aj otázky o podstate divadla, o funkcii, zmysle a podobe scénického umenia v dobe, keď nie je možný priamy kontakt medzi aktérom a divákom.

Divadelná a tanečná scéna sa tak nedobrovoľne ocitla v akomsi limbe. Po mesiacoch čakania bolo napokon aspoň v obmedzenom režime dovolené vzkriesiť tvorbu a jej živú prezentáciu, no i toto štádium bolo dočasné… a ten čas bol ešte omnoho kratší, ako by sme očakávali alebo ako by sme si priali. Napriek tomu sa predstavitelia umeleckej scény nevzdali a naďalej sa snažia vykonávať svoje poslanie, tvoriť, reflektovať to, čo sa okolo nás deje, zostať v kontakte s divákmi. Aké sú však aktuálne možnosti pre realizáciu a prezentáciu takýchto aktivít?

Ako prvou jednoznačnou odpoveďou sa javí online priestor. Miesto, kam sa dočasne presunul všetok „živý“ život. No nie je to tiež len istá verzia limba, akási provizórna čakáreň? V tom prípade by som sa mohla rozhodnúť, či do nej vstúpim alebo radšej vydržím, kým nebude prístupná reálna živá interakcia. Ale čo ak ide o nové „post-post-post…“ formy, o ďalší performatívny obrat, o práve sa rozvíjajúci fenomén, ktorý odráža stav dnešnej doby, ďalší stupienok vo vývoji umenia? Vtedy je predsa mojou povinnosťou reflektovať to, analyzovať, klásť otázky a hľadať na ne odpovede. Prvou a som presvedčená, že i najdôležitejšou z nich však je, či môžeme online premiéry, live streamy a vôbec „diela“ existujúce len vo virtuálnom prostredí naozaj ešte označovať za divadlo. Nechýba tu predsa jedna z dôležitých podmienok – živosť? (Nemecká teoretička Erika Fischer-Lichte považuje práve liveness za špecifickú danosť divadla, pri čom ide o bezpodmienečnú fyzickú prítomnosť aktérov a divákov a ich vzájomnú interakciu počas predstavenia.)

Ako písal aj český teoretik Jindřich Chalupecký, „vývoj umenia vyzerá logicky až ex post“. Nie je možné predbehnúť „svoj čas“ a napísať o dnešku to, čo ostatní o ňom i o sebe samých ešte nevedia. To však neznamená, že by sme mali rezignovať na reflexiu a polemiku, alebo že by sme už teraz nemohli prinášať úvahy, alternatívy a perspektívy. Rozhodla som sa preto otvoriť nepriamu umelecko-teoretickú diskusiu o viacerých otázkach týkajúcich sa živého umenia a umeleckej kritiky v dobe pandemickej i o vízii živého umenia v očakávanom postpandemickom období. Na sériu otázok mi odpovedali ako predstavitelia tvorby, tak i reflexie: Michaela Pašteková, Sláva Daubnerová, Júlia Rázusová, Dominika Široká, Michal Ditte, Marek Godovič, Jaro Viňarský a Milo Juráni. Vzniká tak databáza rôznych názorov, ktorými je možné sa inšpirovať, polemizovať s nimi či spätne ich prehodnocovať. Aj keď to možno bude až oveľa neskôr, keď nastane fáza „ex post korona“.

 

Aký je zmysel živého umenia v pretrvávajúcom pandemickom čase? Aké sú alternatívy pre jeho fungovanie, pre tvorbu a prezentáciu? Je to naozaj len online sféra – a čo s ňou? Sú online premiéry relevantné – a za akých podmienok?

 

Michaela Pašteková (estetička a umelecká publicistka):

A čo je to dnes vlastne „živé umenie“? Také, ktoré vidím na vlastné oči alebo také, ktoré napriek podmienkam stále existuje a je ho „počuť“, nech už sa prezentuje kdekoľvek a akokoľvek? Chápem, že otázka asi smeruje k tradičnej živej interakcii divákov a aktérov, avšak momentálne sa zdá, že aj v oblasti divadla či tanca budeme musieť prestať premýšľať v dichotómii online a offline a vnímať ich ako priestory, ktoré budú prirodzene prestupné a nie alternatívne. Živé telá nezmiznú, stále po nich v istom zmysle budeme prahnúť, len si zvykneme na nové a iné typy diváckych zážitkov, ktoré medzi sebou nebudú súperiť.

 

Sláva Daubnerová (režisérka a performerka):

Živé umenie je založené na priamom kontakte s divákom a na sile prítomného okamihu tohto stretu a výmeny. Nakoľko je momentálne priamy kontakt s divákom nemožný, nevidím naozaj inú alternatívu než online priestor a „živý“ prenos. Čiže stretnutie s divákom v rovnakom čase, avšak nie priestore. Či sú online premiéry relevantné? Ak by som nemala možnosť Masterpiece premiérovať pred ľuďmi (za čo som spätne vďačná), určite by som s tým už šla von cez online. Ale moja situácia bola špecifická, keďže som tým ukončovala jednu etapu a nemala som už v pláne hrať ďalšie dva roky… Túto situáciu sme si ako tvorcovia nevybrali a v istej fáze už potrebujete dielo „vypustiť do sveta“, inak by sa mohlo stať, že z neho nakoniec nezostane vôbec nič. Takže v tomto ohľade by som bola benevolentnejšia a asi každý, kto aj premiéruje cez online verí, že sa dočká v blízkej budúcnosti možnosti hrať pred ľuďmi. Ja som napríklad ocenila, že som si mohla pozrieť premiéru opery Mariny Abramovic Seven Deaths of Maria Callas, ktorú hrala bez divákov. Myslím si teda, že je to skôr obdobie vhodné na vývoj, než na prezentáciu. Je to vojnový stav, ktorý neskončí túto sezónu. Bolo aj horšie. A divadlo prežilo.

 

Júlia Rázusová (divadelná režisérka):

Rok 2020 som opúšťala s PF, na ktorom bol skartovaný list režijnej knihy, a so slovami: Divadlo nesie fenomén udalosti „tu a teraz“, v daný moment. Divadelné predstavenie je preto jedinečné, neopakovateľné. Stretnutie performera a diváka v danom momente je akýmsi absolútnym stretnutím. Aby sme sa vzápätí ako divadelní tvorcovia stretli s obmedzením živého umenia a prehodnotili zmysel a formu našej existencie.

Mojou úplne prvotnou reakciou po nariadení obmedzenia pre živé umenie bolo, vrátiť sa k štúdiu teoretických materiálov, prehlbovaniu inšpiračných zdrojov, nájsť chýbajúci čas na prípravu, tvorbu nových textových materiálov. Možnosť živého hrania s obmedzeným počtom divákov sme využili naplno – boli to intímne, ale plnohodnotné reprízy. Ďalšou fázou bola možnosť skúšania bez možnosti hrania, aj tú sme využili. Jej malé výhody: voľné termíny hercov a väčšia koncentrácia na fokusovaný projekt. Online hranie prichádzalo do úvahy len v prípade plnenia grantového záväzku, nie ako relevantná možnosť prezentácie. S porozumením a podporou som prijala všetky festivaly a online streamy z divadiel, ktoré sa takto vyrovnávali s existenčnou otázkou v čase pandémie. Obdivujem tvorcov, ktorí dokázali využiť obmedzenia pre hľadanie a vznik nových foriem. V rámci online sféry ma oslovili novovytvorené originálne projekty vychádzajúce zo vzniknutej situácie – pandemický sitkom ostravského Divadla Mír, online diskusie tvorcov, prednášky, lekcie, využitie izolácie ako témy, hranie v exteriéri a pod.

Počas festivalu vo Varšave ma poprosili, aby sme naše predstavenie sprístupnili online pri účasti 15 divákov v hracom priestore. Rozumela som organizátorom a dala som im povolenie. Sama som sa stala diváčkou živého streamu nášho diela. Stream bol veľmi kvalitný, plný tvorivých kameramanských prestrihov, ale… Najlepším príkladom je moment, kedy herec drží otvorené nožnice nad pohybujúcou sa magnetofónovou páskou. Celá divadelná mizanscéna bola strihom dotvorená ako minútový záber na detail hercovej ruky s nožnicami v napätí. Vzniklo nové dielo. Rovnako pri vytváraní záznamu inscenácie Borodáč alebo Tri sestry v Štátnom divadle Košice som vnímala strih záberov a priestorové rozloženie kameramanov ako určujúci interpretačný faktor. Strih fungoval ako divák. Vyberal si uhly, detaily, postavy, ktoré sledoval.

 

Dominika Široká (teatrologička a dramaturgička):

Živé umenie v pandemickej dobe – s výstupmi zo vzdialených balkónov či prostredníctvom obrazovky počítača – je organickou, priam utopickou odpoveďou na dobu, v ktorej je riskantné zdieľať spoločný priestor a ktorá sa s divadlom navonok vôbec nezlučuje. Nielenže je ukážkou vynaliezavosti, životaschopnosti a kreativity umeleckej scény (That´s our job!), ale je silným gestom solidarity, ktoré má schopnosť pozdvihnúť ducha a priniesť katarznú úľavu spoločenstvu v ťažkých časoch. Áno, a to aj v prípade, ak živý koncert medzi blokmi bytoviek nemá optimálnu akustiku a ak sa obraz zo živého divadelného prenosu občas zasekáva. Čo už je v dnešnej dobe optimálne!

Ak sa však tvorcovia v časoch kolabujúcich nemocníc a nevyhnutného sociálneho dištancu rozhodnú na čas stiahnuť alebo to, ako mnohí nezávislí umelci bez prostriedkov dokonca nevyhnutne musia urobiť, nemali by sa báť, že preto v budúcnosti budú nanovo musieť bojovať za svoju už tak krehkú pozíciu a obhajovať vlastnú relevanciu. Naopak, už teraz nevyhnutne potrebujú bezvýhradnú štátnu podporu i spoločenskú oporu.

 

Michal Ditte (dramatik):

Popravde, nevidím veľký zmysel v prezentácii živého súčasného umenia v online priestore. Neovládam štatistiky, ale s ohľadom na divadlo si myslím, že to nie je ani rentabilné a ani konkurencieschopné voči iným mediálnym komerčným platformám. Napriek tomu úplne nezatracujem možnosť premiérovať nové diela v online priestore. Jednak kvôli tomu, že od toho závisí úspešné čerpanie poskytnutých zdrojov z umeleckých fondov a zároveň tvorcovia majú možnosť získať záznam inscenácie pre potreby festivalov, ktoré sa hádam niekedy v budúcnosti uskutočnia. Ako si s týmto dokáže poradiť divadelná kritika smerom k reflexiám diela, netuším. Predsa len, je to iné médium.

 

Marek Godovič (divadelný kritik, dramatik a dramaturg):

Hlavne pre divadelníkov a tanečníkov, ktorí k prezentácii svojich diel vo veľkej miere potrebujú živú reakciu od živého diváka, môže byť nájdenie zmyslu pre tvorbu v čase pandémie niečo nepredstaviteľné a vzdialené. Potreba byť v spojení s divákom zďaleka nestačí. Možno v počiatočnom období pandémie bolo niečím výnimočným pripomenúť sa divákom streamovaním inscenácií z archívu. Ale ako sme sa presvedčili, ani to nestačilo. Bolo treba reflektovať dobu pre divadlo takmer antidivadelnými prostriedkami, no zároveň ich prispôsobiť niečomu bezprostrednejšiemu, „živšiemu“. Cez pandémiu sme mali možnosť spoznať sa navzájom, pozrieť sa nielen do fyzického zákulisia, ale aj do zákulisia svojho myslenia. Vnímame ako fungujú ostatní a ako my, viac zdieľame. Mnohé súbory, divadlá, performeri, performerky prezentujú online premiéry nielen ako nevyhnutnosť k naplneniu grantovej podpory, ale dostávajú do nich aj pre nás menej či viac netradičné postupy a vytvárajú tak svojbytnejšie diela. V minulosti by to bol prejav novátorstva, dnes je to konkrétny fenomén, ktorý priniesla pandémia a existencia v nej.

 

Jaro Viňarský (choreograf a tanečník):

Umenie je oblasťou, ktorá rozvíja, reflektuje a podporuje prirodzenú ľudskú potrebu tvoriť a vytvárať. Umelci sa starajú o svoje prežitie a o prežitie umenia, o jeho legitímne právo na plnohodnotné začlenenie do spoločenského a politického života práve preto, že si túto hodnotu a rozmer zdravého rozvoja človeka a spoločnosti bytostne uvedomujú. Živé umenie, z tohto pohľadu, môže byť naďalej rovnako živé aj v takej krajnej situácii, v akej sa nachádzame.

Aké teda máme možnosti? Online premiéry, živé aj neživé prenosy predstavení nie sú tým najlepším či jediným riešením a myslím si, že sú v podstate nefunkčné. Znásobuje už aj tak prílišné množstvo, nazvem to reklamnej audio-vizuálnej kultúry, v oblasti, z ktorej najviac profitujú rôzne streamovacie služby a to najmä s filmovým obsahom. Ak po piatich minútach filmu, ktorý vás nezaujme, jednoducho prepnete na iný, to hercom v ňom nijak neublíži, robia pravdepodobne už niečo iné. Podobné je to v prípade sledovania už existujúceho záznamu predstavenia, ktoré sa odohralo naživo, s malým rozdielom v tom, že si môžete povedať „ach tak by som si to pozrel naživo“. Tá živosť bude chýbať, aj keď je záznam spracovaný technicky výborne. Táto podmienka sa nedá naplniť ani v prípade streamovania predstavenia naživo, keďže aj to sa teraz odohráva bez priamej prítomnosti diváka. S tým súvisia aj požiadavky na úplne iný typ pozornosti a participácie diváka. Absencia živosti sa dostáva na úroveň fyzicky pociťovanej (akokoľvek podvedome) postrádateľnosti. Nepochybujem o tom, že pre mnohých to môže byť až bolestný zážitok, ak si uvedomíme plnú váhu reálneho významu skúsenosti so živým umením. Nenavrhujem nerobiť to. Je potrebné skúšať, experimentovať, preveriť čo najviac možností, ako byť živými aj vo virtuálnom priestore, snažiť sa aplikovať naň aj to, čo už preukázateľne funguje mimo neho, ale uvedomovať si zároveň aj jeho limity a možné nemalé nástrahy, ktoré ak budeme ignorovať, tak nás presmerujú na nežiadúcu koľaj.

Ak by sme súhlasili s týmto načrtnutým pohľadom, ktorý sa dotýka len veľmi malej časti obrysov tejto komplexnej problematiky, tak môžeme dostupnosť online sféry využiť na podporu práve tých aspektov živého umenia, ktoré sú nezávislé od mobility a živého fyzického stretávania sa. Prebúdzať v ľuďoch práve tú utlmovanú prirodzenosť tvoriť a myslieť. Upriamovať ich pozornosť na to, že to robia, aj keď si to možno neuvedomujú. Neponechávať ich napospas pasívnemu sledovaniu záznamov, ale aktivovať ich. Prikláňam sa k takým riešeniam, ktoré vedú k spoluvytváraniu, kde je umelec iba akýmsi sprostredkovateľom. Cieľom by mala byť tvorba umenia spoločne s tými, ktorí ho nielen môžu konzumovať, ale byť jeho rovnocennou súčasťou. Domnievam sa, že iba takto sa umenie môže dostať späť do pozornosti ľudí a stať sa integrálnou súčasťou spoločenského života. Našťastie je už dnes možné sledovať niekoľko rodiacich sa pozitívnych zmien, ktoré môžu viesť k skutočnej – a v prvom rade vedomej – premene nazerania na umenie a jeho následného aplikovania v praxi.

 

Milo Juráni (teatrológ a divadelný kritik):

Zmysel živého umenia sa z môjho pohľadu nemení. Nejasný, lepšie povedané komplexný a vyvolávajúci diskusie a úvahy bol už pred obdobím pandémie. Mám teraz na mysli celú paletu problémov, ktoré majú globálny charakter, a s tým súvisiace úlohy umenia pri ich riešení. Tým, že sa však živé umenie zmenilo z dostupného a otvoreného na nedostupné a zakázané, klesla jeho politická funkcia a narástla jeho potenciálna hodnota. Minimálne stúpla túžba môcť na ňom opäť participovať ako návštevník, či už z dôvodu živého zážitku alebo preto, že ide o kolektívnu udalosť.

Alternatív je hneď niekoľko – aspoň v nemeckom priestore. V Bochume napríklad funguje „rýchlogrant“, ktorý umožňuje umelcom pripraviť, resp. prezentovať svoje umenie vo verejných priestoroch (priamo medzi domami, rešpektujúc aktuálne nariadenia). V zimných mesiacoch je to samozrejme ťažšie. Vo FFT Düsseldorf zasa vytvorila skupina Antje Pfundtner in Gesellschaft formát Walk and Talk. Jeden umelec a jeden divák kráčajú spolu mestom a zhovárajú sa o budúcnosti živého umenia. Ďalšou z možností je aj forma aplikovaného „frontového“ divadla, orientovaného na pracovníkov, ktorí sú v permanentnej službe (medici, predavači atď.). Aj tu samozrejme platia prísne opatrenia. Popritom sa dejú workshopy, no opäť iba online a veľmi obmedzené.

Vedľa online priestoru a ďalších existujúcich alternatív však netreba zabúdať ani na iné potenciálne neživé formy. Verejnoprávna televízia i súkromné televízie majú možnosti, kapitál a dokonca aj istú moc nad mediálnym priestorom, takže by mohli ponúknuť nejaké „časy“ aj živému umeniu. Nielen uvádzať záznamy z premiér, ale aj z aktuálnych festivalov, či sprostredkovať divákom cez obrazovku iný typ skúsenosti, než na akú sú zvyknutí (umenie nie živé, ale naživo, čo je doteraz maximálne výsadou galavečerov a čiastočne niektorých šou ako Československo má talent). Divadlá experimentujú aj s rozhlasovými formátmi.

Online premiéry považujem za relevantné, lebo… čo iné sa dá robiť. Ideálne je, ak majú tvorcovia premyslené, ako budú svoje dielo vysielať do sveta. Napríklad ak sa rozhodnú vedome pracovať s tým, že ich premiéra prebehne online alebo s kontextom, ktorý pandémia prináša. Nová výzva motivuje predstaviteľov živého umenia vyskúšať nové a odlišné spolupráce, napríklad s umelcami z oblasti digitálnych technológií, ale aj z opačnej strany sveta. Výsledky sú prezentovateľné len online, no generujú hybridné formáty. Myslím, že v tomto boji však klasická činohra dostáva „na frak“ od performatívnejších foriem. Aby som bol konkrétny: oceňujem experimenty s intermédiami ako Homecoming od machinaEX – live-theater-game pre bytie doma… Je to online, autori sú zástupcovia živého umenia, no zároveň je to interaktívna a participatívna performancia a hra v jednom. Možno s tým prichádza aj neorenesancia dramaturgie.

Ani adaptáciu, však nepovažujem za nevyhnutnosť, vo vypätej situácii je to skôr vec voľby a možnosti, ako sa s novou okolnosťou vyrovnať. Platí, že predpovedať budúcnosť je veľmi ošemetné a nie je jasné, či vôbec bude neskôr o online formáty nejaký záujem alebo sa naopak stanú štandardom. Rovnako je ťažké povedať, do akej miery bude môcť byť živé umenie opäť offline. Kto sa ale teraz pripraví, ten v budúcnosti akoby našiel.

 

Použitá literatúra:
FISCHER-LICHTE, Erika. Estetika performativity. (Preklad: Markéta Polochová.) Mníšek pod Brdy : Na konári, 2011.
CHALUPECKÝ, Jindřich. Umění dnes. Praha : Nakladatelství československých výtvarných umělců, 1966.

 

Autorkou ilustračnej fotografie je Sarah Valovičová

 

 

 

KATARÍNA K. CVEČKOVÁ (1991)

Foto: Dorota Holubová

Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.

https://mloki.sk/

https://mloki.sk/workshopy-pis-ako-tancuju/

© 2021 HONEY AND DUST . Webdizajn abWEB.sk. Tvorba web stránok.