Katarína K. Cvečková
„Živé umenie v dobe postpandemickej“
Tretie pokračovanie nepriamej umelecko-teoretickej diskusie na tému živého umenia a pandémie. Posledná (aspoň na teraz) časť otázok sa zameriava na budúcnosť, blízku či ďalekú, no nie snáď utopickú. Na budúcnosť po pandémii, v ktorej sa aktéri a diváci budú môcť znova fyzicky stretnúť, prepojiť, azda i na blízkosť dotyku. Opäť veľmi ochotne odpovedali predstavitelia tvorby aj reflexie: Michaela Pašteková, Sláva Daubnerová, Júlia Rázusová, Dominika Široká, Michal Ditte, Marek Godovič, Jaro Viňarský a Milo Juráni.
Ako môže súčasná situácia ovplyvniť vývoj divadla, tanca, umenia performancie aj v časoch „popandemických“? Aké stopy na živom umení zanecháva a zanechá napríklad online priestor?
Michaela Pašteková (estetička a umelecká publicistka):
Diela budú pravdepodobne už v čase zrodu pracovať aj s myšlienkou adaptovateľnosti pre online priestor. Je možné, že toto vedomie ovplyvní pohybový a výrazový slovník, prácu s architektúrou, svetelným dizajnom, inak sa bude nahliadať na vzťah diela a diváka. Aktuálna pandémia možno prinesie aj nové publikum, ktoré sa zrazu cez livestreamy odvážilo „prísť“ na predstavenia, ktoré by v kamenných sálach nenavštívili. Avšak prečo a ako hrať bez živej diváckej reakcie? To bude možno len jedna z existenciálnych otázok, na ktoré si isté typy umení budú musieť dnes odpovedať, aby zajtra stále mohli byť živé.
Sláva Daubnerová (režisérka a performerka):
Online priestor nie je nepriateľ a ani nie je vinný za danú situáciu. Ak niečo zanechá devastačné stopy, tak pandémia ako taká, nie to, že sa momentálne divadlo objavuje v online priestore. Devastačné je pre performera (tanečníka, herca, operného speváka, hudobníka, speváka atď.), že nemôže naživo hrať, že stráca kontakt s divákmi a javiskovú kondíciu. Niektorým to môže fatálne zničiť kariéru, pretože sa nemusia z tej pauzy spamätať. Čo sa týka konkrétne samotného online priestoru, som asi optimistka, nemám strach z negatívnych následkov. Aspoň nejakým spôsobom to pomáha udržať kontinuitu. Uvedomili sme si, aká dôležitá je funkcia divadelného záznamu z archívneho hľadiska. Verím, že to povedie k väčšej pripravenosti, lepšiemu technickému vybaveniu, možno ku generovaniu pracovných príležitostí, k spojeniu sa s filmármi a vôbec k inovatívnym prístupom k divadelnému záznamu ako takému. Ale že by online formát vytesnil potrebu u ľudí ísť do divadla, sa nebojím. Do budúcna pandémia ovplyvní hlavne cestovanie a tým utrpia medzinárodné projekty a výmena. To vidím ako najväčšiu hrozbu.
Júlia Rázusová (divadelná režisérka):
Ja sama prijímam technológie a hľadám možnosti ich divadelnosti v živom umení. Keď ich do svojich diel zapájam, hľadám v divadelnom priestore ich opodstatnenie pri tvorbe umeleckej reality. Neprinášať len nejaký ilustračný tendenčný efekt, ale nájsť živú komunikáciu s performerom, divákom. Online prenosom v dobe pandémie dávame divákovi hlavne akúsi správu o tom, že existujeme, tvoríme, sme. Momentálne sa pre nás forma online streamu stala nevyhnutným/možným a dočasným kanálom k divákovi. Verím, že akonáhle to bude možné, živé umenie bude preferovanou formou diváckeho vnímania divadla.
Dominika Široká (teatrologička a dramaturgička):
Keďže sa stále nachádzame uprostred pandémie, je ťažké predstaviť si rozmery, s akými sa podpíše pod stav scény živého umenia v budúcnosti. Už teraz je však jasné, že digitálne divadlo má všetky predpoklady na to, aby aj v postpandemickej dobe zostalo súčasťou divadelného sveta – či už pre svoj dosiaľ len námatkovo preskúmaný umelecký potenciál alebo pre svoju modernú, demokratickú formu, ktorá nezostáva vyhradená pre exkluzívnu skupinu ľudí za múrmi kamenných divadiel, ale má potenciál presadiť sa v mimoriadne populárnom online priestore. To nie je zanedbateľné, ak prihliadneme na to, že nám práve vyrastá generácia „digital natives“, ktorá si život offline už nedokáže ani predstaviť. Vyčlenenie finančných prostriedkov na podporu živého digitálneho umenia by mohlo byť prvým krokom na to, aby výskum tvorcov v oblasti digitálneho divadla počas pandémie dostal šancu na ďalší rozvoj.
Hovorí sa, že v časoch krízy sa obzvlášť vypuklo odhaľujú nedostatky v stávajúcom systéme a že je to šanca na vylepšenia, ba dokonca príležitosť vymyslieť systém nanovo. Spoločne by sme mali preto uvažovať nad tým, ako ľuďom z oblasti kultúry zabezpečiť stabilnejšiu pozíciu v spoločnosti, keďže to boli oni, koho relevanciu od začiatku pandémie isté časti spoločnosti začali vehementne spochybňovať. Boli to oni, ktorí prepadávali cez záchranné siete štátu a veľmi rýchlo sa ocitli v existenčných problémoch. A to je v kultúrnej spoločnosti neakceptovateľné!
Michal Ditte (dramatik):
Možno som skeptik, možno realista, ale myslím si, že táto situácia neskončí letom 2021. Tvorcovia v oblasti živého umenia to budú mať ťažké. Môžu nám vzniknúť stovky nových diel, ale nebude ich kde a pre koho uvádzať. Bude ťažké dostávať divákov do sál (a z hľadiska ekonomiky bude platiť: čím väčšia sála, tým horšie) nielen z dôvodu obavy z nákazy, ale aj z finančných dôvodov potenciálneho publika. Hŕstka tvorcov sa bude snažiť hľadať nové spôsoby prezentácie (bytové eventy, intervencie vo verejných priestoroch, nové médiá), ale väčšina z nás bude čakať na lepšie časy a bude sa snažiť prežiť v rámci možností, aké budú k dispozícii. V Divadle Pôtoň intenzívne uvažujeme ako ďalej, čo robiť a ako sa nastaviť. Už takmer rok. Máme však pocit, že sme len škrečkovia, ktorí neustále behajú vo svojom kolotoči – evidentne nám pracujú všetky nožičky, ručičky a mozgové závity, ale celý náš beh nič neprináša. Kolotoč, ktorý sa snažíme točiť, nie je napojený na žiadny výstup, takže naša vynaložená energia akoby šla celá do stratena. Stopy na živom umení budú nedozerné. Ešte dlho po zaočkovaní 70 % populácie. Nezostáva nám však nič iné, ako sa so situáciou pobiť. Alebo to celé zabaliť a začať robiť niečo úplne iné.
Marek Godovič (divadelný kritik, dramatik a dramaturg):
Tvorcovia a tvorkyne sa naučili improvizovať v tvorbe – ako v tvorivom procese, tak i v divadelnom živote. Keď sa v normále zdalo zrušenie predstavenia ako tá najhoršia katastrofa, teraz padali celé mesiace prácne vytvoreného programu, festivaly, prednášky, diskusie, celé dramaturgické plány. To určite zanechá stopy na vnímaní divadla a tanca, ako niečoho naozaj prchavého. Zároveň mohli tvorcovia počas tohto obdobia nielen prevetrať svoje archívy, ale mali príležitosť zreflektovať svoj postoj k umeniu, zamyslieť sa nad umeleckým a existenčným zmyslom svojej práce.
Byť online sa aj v divadle možno zdá lákavé a možno príde ďalšia pandemická vlna… Kvôli strachu a obavám ísť do divadla zasa môže prísť otázka prečo tam vôbec ísť, keď máme všetko na webe. Ale ak príde k sebareflexii, tak ten návrat do živého „normálu“ môže byť zážitkom. Zatiaľ je to, ale v rovine hypotéz.
Jaro Viňarský (choreograf a tanečník):
Súčasná pandemická situácia sa často nazýva ako bezprecedentná. Je to naozaj vážna situácia, obdobie hlbokej globálnej krízy. „Popandemické“ časy budú zrkadliť, do akej miery sme významu tejto krízy porozumeli správne. Nakoľko sme ako spoločenstvo ľudí uznali nevyhnutnosť zmeny a aká bude naša osobná a kolektívna odozva na to, čo sa má zmeniť.
Zdá sa, že mikrokozmos medzinárodnej tanečnej komunity sa chopil výziev súčasnej krízy s maximálnou vážnosťou a v prvom rade vsadil na premýšľanie o vlastnej budúcnosti. Popri presune už rozbehnutých aktivít do online priestoru – jednoducho preto, aby sa nezastavili a nezanikli – začali z rôznych strán (organizácie, festivaly, tanečné domy i jednotlivci) aj nové iniciatívy. Organizujú sa teoretické webináre, menšie alebo väčšie video konferencie, ktorých cieľom je spoločne čeliť nastoleným výzvam a odpovedať už na otázku: Čo sa musí zmeniť? V súhrne uvediem pár bodov, ktoré sa objavovali opakovane a ktoré zároveň považujem aj sám za najdôležitejšie: Zamerať sa na lokálne pôsobenie verzus globálne, ale nevzdať sa medzinárodného rozmeru. Nevyhnutne riešiť neexistujúci alebo nefunkčný status umelca v krajinách Európskej únie. Nastoliť požiadavky na zmeny mechanizmov podpory umeleckej tvorby a jej prezentácie. Minimalizovať ekonomický tlak na produkciu, ktorá sa čoraz viac zrýchľuje, čoho dôsledkom je prevrátené vnímanie umeleckej tvorby ako výroby produktov a s tým súvisiaci tlak na to, aby boli diela konkurencieschopné. Uvedomiť si narastajúcu nezdravú súťaživosť v umeleckom sektore. Dať umelcom možnosť participovať na navrhovaní takých produkčných metód, ktoré im pomôžu naozaj vytvárať to, čo sa najviac blíži k ich predstave a nie naopak – byť tlačený ku kompromisom, ktoré paradoxne výraznou mierou kvalitu produkcie znižujú. Prinavrátiť a uznať primárnu hodnotu tvorivému procesu ako najdôležitejšej etape umeleckej profesie.
„Blízkosť, dotyk, komunita a dych sú esenciálne prvky DNA tanca. Táto kríza zasiahla nielen našu prax, ale aj to, kým sme. Tanec v podstate znamená zdieľať skúsenosť. Tanec je o komunite,“ to sú slová choreografky Anny Teresy de Keersmaeker, ktoré zazneli v jej vstupnom príhovore na online konferencii What´s Next in Restructuring the Dance Ecosystem, ktorú organizovala platforma European Dancehouse Network (EDN). Podčiarkujú asi ten najdôležitejší prienik – spoluvytvárať a spolu riešiť prestávajú byť prázdnymi frázami, ale postupne sa nám vpíjajú do vedomia a do tiel.
Milo Juráni (teatrológ a divadelný kritik):
Hádam prinesie postpandemické obdobie obrovskú chuť opäť ísť na živé umenie. Teda prinesie sály naplnené do miery, do akej to bude bezpečné a aj trvalo udržateľné (aj z environmentálneho hľadiska). Osobne dúfam, že sa etablujú aj spomínané intermediálne formy, ktoré kombinujú postupy zo živého umenia s digitálnym umením aj s filmovým či iným médiom; ďalej performancie vo verejných priestoroch a na otvorených priestranstvách; opäť bude populárny site specific; budú vznikať inscenácie pre jedného diváka, resp. pre (alebo s) určitou veľmi špecifickou skupinou (využívajúce postupy aplikovaného divadla); nutnosť šetriť a zároveň postpandemické prebudenie do sveta, ktorý musí riešiť ďalšie problémy, prinesie viac vedomej úspornosti (od šetrenia materiálom po vedomú recykláciu).
Ak by som chcel byť úplný idealista, tak uverím, že divadlo, tanec a umenie performancie budú mať ambíciu byť centrami možného stretávania sa spoločnosti a teda budú aj jej tmelom. Potom, čo spoločne prekonáme stav ohrozenia (zdravotného, sociálneho, existenciálneho) a odlúčenia, budeme možno vo väčšej miere schopní a ochotní uvedomiť si, čo tieto prekonávajú tí naozaj „vylúčení“ a s čím všetkým zápasia ľudia (a nielen ľudia) vo svete. Umelci s nimi vstúpia do priamej spolupráce a oni sami sa stanú umelcami.
Opäť to však musím ukončiť trochu depresívnou otázkou: Čo sa stane, ak postpandemické časy nenastanú nikdy a ako na to bude reagovať živé umenia? Možno treba hľadať odpoveď aj na tento hlavolam. Inšpiratívne možnosti prinášajú aj súčasné debaty, napríklad podcast z Hau Berlin s názvom Artistic Manoeuvres for the Digital Present alebo optimistické a zároveň pragmatické úvahy Donny Haraway, ktoré sa netýkajú priamo divadla, ale inšpirujú k tomu, ako sa dá umením premýšľať aj v čase pandémie – napríklad štrikovať napodobeniny korálov.
Autorkou ilustračnej fotografie je Sarah Valovičová.
KATARÍNA K. CVEČKOVÁ (1991)
Foto: Dorota Holubová
Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.