Katarína K. Cvečková
„Zápisky (ne)dramaturgičky – NO ON“
Predmet tvorivého výskumu:
„NO ON je organický tvorivý proces. Je to performatívny koncert, tanec bez choreografie, hudba bez nôt. Existuje v určenom priestore a danom čase, nesebecky ponúka spektrum obrazov, tónov, pohybov, svetelných tokov, emócií, inšpirácií. V miestnosti sú prítomní diváci a veci rôznych tvarov, funkcií. A Barbora s Jurajom, tí sú vodičmi, ktorí všetko prepájajú.
Diváci prichádzajú, vyberajú si miesto, usádzajú sa a objekty rezonujú na základe ich pohybov i pocitov. Všetko v priestore obteká hudba a pohyb. Tekutosť môže byť voľným okom nepovšimnutá, ale môže v nás aj explodovať. Úloha vodičov je, aby cez nich všetko prešlo, zarezonovalo. Ak cítia potenciál vo vzniknutej rezonancii, usmernia ju či transformujú, ponoria sa do svojej fantázie, a tým vytvárajú v priestore hutnú hmotu.
Táto hmota v skutočnosti vzniká na základe spoločného bytia v miestnosti.“
Základné otázky tvorivého výskumu:
Čo je to dramaturgia?
Čo je to dramaturgia súčasného umenia?
Čo je to tanečná dramaturgia?
Ako vyzerá dramaturgia performatívneho koncertu?
Ako môže vyzerať dramaturgia tekutého procesuálneho diela,
ktorého charakter vylučuje znaky presne danej štruktúry,
ktoré nestavia na dramatickej (či inej) predlohe,
a ktoré nepočíta so scenárom, režijnou knihou, notovým, choreografickým či iným zápisom,
ale naopak je založené na bezprostrednom prijímaní stále nových impulzov?
Aké sú úlohy, možnosti, predpoklady, limity dramaturga/dramaturgičky/osoby vykonávajúcej dramaturgiu – čo sa od nej očakáva a čo na druhú stranu takáto osoba očakáva od procesu a výsledného diela?
Je možné exaktne odpovedať na položené otázky vzhľadom na predmet tvorivého výskumu, ktorý a priori vylučuje exaktnosť?
Je žiadúce odpovedať exaktne?
Je žiadúce odpovedať?
Podmienky skúmania:
Ak existuje momentálny tanec a instantná choreografia, zrejme dokáže fungovať aj „momentálna“ či „instantná“ dramaturgia. Respektíve taká, ktorá predpokladá priamu, momentálnu, akčnú zaangažovanosť osoby vykonávajúcej dramaturgiu do kompletného tvorivého priebehu procesuálneho diela. Úloha takejto osoby nekončí po uplynutí tvorivého procesu, ktorý je zväčša zavŕšený premiérou či iným výstupom. Obzvlášť, ak podstata diela – formy – tvaru vychádza z neustále prebiehajúcich neohraničených procesov. Ak sú hlavní aktéri závislí od výsostne momentálnych (a zákonite meniacich sa) impulzov, rezonancií, tokov. Dalo by sa teda konštatovať, že po tzv. premiére začína druhá etapa dramaturgickej práce, druhá etapa skúmania jej aspektov – a to v rovnakom rozsahu ako na počiatku tvorivého obdobia.
Požiadavkami sú plne zainteresovaný vklad predpokladajúci aj výsostne osobnú intímnu rovinu a ponorenie sa do špecifík i nástrah tvorivého procesu bez akýchkoľvek predsudkov. No na druhej strane je žiadúca aj schopnosť hľadieť na proces akoby zvonka, a to komplexne – cez výklad i detailne – cez úzke priezory.
Čiastkové zistenia výskumu:
Dramaturg/dramaturgička/osoba vykonávajúca dramaturgiu performatívneho koncertu, procesuálneho diela bez presne stanovanej štruktúry a jasne daného scenára môže prispieť k tvorivému procesu nasledujúcimi spôsobmi:
- pozorne počúvať a sledovať,
- dôsledne a dôverne vnímať − časovosť, priestorovosť, telesnosť, hudobnosť, tekutosť, ženskosť, bytie (tu a teraz),
- s citom analyzovať, pomenovávať, naznačovať možnosti interpretácie,
- kriticky upriamovať pozornosť na „nenaplnené“ miesta, výkyvy plynulej tekutosti, zbytočné umelecké (a umelé) maniery,
- prijímať impulzy a ďalšie nové impulzy ponúkať.
Čo však musí – zostať súčasťou celku, živého orgánu.
Alternatívne výstupy výskumu:
Je len tenká hranica medzi tým odovzdať sa nastoleným tvorivým princípom, s dôverou prijať plán, ktorého rámce nemožno jasne definovať, a tým neopustiť tvorivé konvencie, ale zotrvávať v zaužívaných predstavách o umení a umeleckom procese.
A práve táto hranica (napriek tomu aká tenká a súčasne neprekonateľná sa môže javiť, obzvlášť pre racionálne zmýšľajúceho teoretika) sa stala predmetom, podmienkou a súčasne výstupom tohto umeleckého výskumu.
Bez prekročenia tejto hranice – no súčasne i opakovaného vracania sa na jej ostré hrany v podobe spochybňovania – by nebola možná dramaturgická participácia na vznikaní, plynutí, opätovnom oživovaní NO ON.
Záverečné poznámky k výskumu:
Všetky zistenia a výstupy sa vzťahujú k 26.1.2021, kedy sa uskutočnil (zatiaľ) posledný performatívny koncert NO ON vo výklade baru Stanica Žilina-Záriečie. Bez divákov, bez potlesku. V ateliéri či organickej obývačke i na scéne zároveň. Pred perónom, pre vlakových cestujúcich, pre náhodných okoloidúcich. Výskum (ne)dramaturgičky naďalej pokračuje a vzhľadom na pandemické okolnosti i toľko spomínanú tekutosť daného formátu je predpoklad, že zistenia a výstupy sa budú meniť, obrusovať, rozpíjať…
Autorkou ilustračných fotografií je Laura Bouflet
KATARÍNA K. CVEČKOVÁ (1991)
Foto: Dorota Holubová
Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.