Alexandra Kazazou – „FUNKCIA CHÓRU“

Alexandra Kazazou
„FUNKCIA CHÓRU“

 

Prvé zastavenie. Myšlienky vo forme otázok
Vždy ma zaujímala dynamika a funkcia Chóru, s ktorým sa stretávame hlavne v antickej tragédii, ako aj podstata Posla v ňom.

  1. V čom spočíva úloha Chóru? Aké kapacity v ňom vznikajú a ako udržuje každý jedinečný okamih tak, aby zostával svieži, pravdivý a organický aj v rámci presnej štruktúry?
  2. Kedy sa v práci divadelného telesa objaví funkcia Chóru? Ako sa táto funkcia spája s otázkou – Ako nacvičovať, aby to nebolo technické?
  3. Aká je funkcia Posla? Aký je vzťah Chóru k Poslovi antickej tragédie prostredníctvom podstaty a prítomnosti Performera?
  • Účinkujúci ako Posol
  • Divadelné teleso ako mystický Chór

Dôležitým míľnikom v mojom živote bola návšteva koncentračného tábora v Osvienčime. Od roku 2003 som začala obdobie obsedantného hľadania a po desiatej návšteve tohto miesta som samu seba nazvala Alexandra pred a Alexandra po Osvienčime. Toto je však ešte ďalší príbeh …
Základným prvkom, ktorý sa týka Osvienčimu, je z hľadiska funkcie Chóru to, že v tých tisícoch vystavených topánok, v tých pohľadoch z fotografií, v tých kufroch, ktoré sa vybrali na nesprávny výlet, som videla niečo z tej situácie. Tajomstvo, nevyhnutnosť posolstva, ktoré je prítomné a bude existovať večne, a to prostredníctvom presného (Punctum) bodu existencie. Oni sami boli Poslami, modelmi času bez toho, aby to vedeli, Chórom nepredstaviteľného tajomstva, poslednými tragickými bytosťami v tomto post-tragickom období.

 

CHÓR – POSOL V STAROVEKEJ GRÉCKEJ TRAGÉDIÍ

  1. Základnou charakteristikou Chóru je Ticho
  2. Chór v antickej tragédií kladie pravdivé otázky bez toho, aby niekedy dával odpovede / riešenia.
  3. Chór nie je homogénna masa. Sú to navzájom odlišné individuality, ktoré spája niečo oveľa silnejšie. „Spoločné tajomstvo“. Sú to individuality, ktoré sa stretávajú a zjednocujú prostredníctvom funkcie Chóru, aby pomáhali spoločnej pamäti.

Ja sama nikdy nemôžem myslieť a konať tak, ako to dokážeme my všetci spolu, keď sa ocitáme v situácii Chóru.
Chór v antickej tragédií by sa dal prirovnať k exilovým dušiam, ktoré nachádzajú svoju krajinu vo funkcii Chóru.
Možno nakoniec boli tieto pohľady za ploty Osvienčimu takým Chórom? …

 

POSOL
V roku 490 p.n.l., muž menom Fidipides uteká po skončení bitky medzi Grékmi a Peržanmi z Maratónu do Atén, aby výhru Grékov ohlásil jediným slovom „νενικηκαμεν“ (vyhrali sme), a potom od vyčerpania zomiera.
To je jeden z príkladov, ktorý demonštruje úlohu Posla v antickej tragédií. Posol je ten, ktorý prichádza odnikiaľ a prináša správy, prináša fakty, rozpráva príbeh o tom, čo sa skutočne stalo, prináša správu z opačnej strany sveta, času.
Posol je vždy na hrane, na hranici, ktorá spája dva svety – N. Marmarinos
Z tohto pohľadu, stáva sa z umelca vlastne posol? Spojovací článok, ktorý svojou prítomnosťou spája svet prítomného okamihu so svetom tej druhej strany, s jeho jedinou schopnosťou, a tá je – bytie v prítomnosti?

 

Druhé zastavenie. Kuba
Moje rozhodnutie v roku 2010 začať svoju osamelú cestu na Kubu s cieľom dostať sa do tábora v zálive Guantánamo sa stalo posadnutosťou. Vždy bolo nepredstaviteľné, že na pozadí „revolučnej Kuby“ bol bod, zátoka americkej základne, miesto „exilu“ na geografickej mape. Napriek tomu nič geografické nie je čisto geografické. Moja cesta začala v septembri 2010 a nasledovala súradnice: Havana-Senfuegos-Trinidad-Kamaguej-Sandiago de Cuba-Baracoa-Guantanamo-Havana. Je nemožné, aby som túto skúsenosť zaznamenala na papier. Najdôležitejším prvkom z hľadiska môjho výskumu bola cesta do zálivu Guantánamo, najmä cesta samotná, a nie jej cieľ.
Videla som Kubu ako obrovský koncentračný tábor a Kubáncov na hranici svojich možností. Tam som sa stretla po prvý raz v živote s takou polyfóniou Ticha, polyfóniou hraníc, uzavretia. Za maskou slobodnej a pohostinnej Kuby, nesmelé piesne kričali „Dosť!“…
Kráčajúc ulicami centrálnej Havany som sa ocitla tvárou v tvár svojim Tieňom. Tu je niečo mimoriadne zaujímavé. Cestovala som celým oceánom, aby som čelila Sama Sebe, svojim Limitom, svojim Maskám, svojim Chodidlám, ktoré nemali vlastnú zem, či krajinu, ako tie ich, čo boli vo vyhnanstve vo vlastnej zemi.

 

CHÓR
Situácia Chóru bola všade! V dlhých radoch s kartami v ruke čakajúcimi na avokádo, krajcom chleba a rumom, na autobusových staniciach čakajúc na autobus, ktorý nie vždy prichádzal, pred ich napoly zničenými domami, vždy ste mali rovnaký pocit, že na niečo čakajú. Čakanie. Do slovníka funkcie Chóru pre mňa pribudol nový prvok. Chór vždy čaká. Čaká, kým Posol oznámi niečo, čo už vedia, ale strach im to nedovolí povedať. V hustej energii ticha som každú chvíľu, v každom kúte Havany a v neočakávaných výbuchoch tanca a násilia cítila komplexnosť a dynamiku Chóru. Chór, ktorý hľadal svoju „krajinu“, a ja mnohokrát ako Performerka, ktorá hľadala svoj „chór“, aby mu poslala správu.
Spomínam si na príhodu v autobuse z Trinidadu do Kamaguej. Všetci cestujúci okrem mňa boli Kubánci. Všetci cestujúci okrem mňa boli muži. Ich pohľady zízajú na mňa. Ticho. Dívajú sa na seba. Ticho. Kubánsky pracovník s ron (fľaša rumu) v ruke začína:

  • Staneme sa Kaliforniou
  • A čo má Kalifornia? Zobleč si tričko, ktoré máš na sebe, ty prehnitý nacionalista (v tričku Che Guevaru)!

Začína sa šialená bitka. Stratila som sa v hlasoch, akoby hovoril polyfónny Chór, klial, rozlieval rum a bzučal a zrazu ticho. Husté, prehĺtajúce ticho. Niekto začne spievať melódiu a pomaly všetci spolu spievajú nádhernú melódiu. Dostávame sa na Kamaguej …

 

Tretie zastavenie. Obraz
Zdieľam obraz Punctum: V uličkách Trinidadu na Kube, po náhlom a silnom daždi, stretnem na ulici starého Kubánca a poprosím ho o zápalky. Medzi perami má mokrú nedohorenú cigaru, usmieva sa svojimi úplne zlatými zubami, sníma klobúk a vyberá mokrú škatuľku od zápaliek. Pozerá na mňa s obrovským „Čo?“. Mlčky hľadí na oblohu, pozerá na zápalky, pozerá na mňa, znova sa usmieva, dáva mokré zápalky do klobúka, nasadzuje si ho a odchádza ..

On je Poslom tej búrky
On je Poslom tej Kuby …

 

 

Alexandra Kazazou

Grécko-poľská herečka / performerka Alexandra Kazazou sa narodila sa vo Wroclawi. Študovala na katedre divadelných štúdií (Aristotelova univerzita Thessaloniki) a pokračovala v postgraduálnom štúdiu herectva na Metropolitnej univerzite v Manchestri. Od roku 2010 úzko spolupracuje s inštitútom Grotowského v Poľsku. V Grécku pracuje ako herečka, choreografka a divadelná pedagogička. V posledných rokoch je členkou pedagogického zboru na dramatickej škole „Delos“, ako aj na dramatickej škole „Štátneho Divadla Severného Grécka“. V Grécku pracovala s uznávanými režisérmi, ako sú Michail Marmarinos, Yannis Mantafounis, Io Voulgaraki, Yannis Leontaris, Petros Sevastikoglu, Phillipos Tsalachouris a ďalší.
V roku 2017 bola Alexandra nominovaná na ELEFTHERIA SAPOUTZI THEATRE AWARD a v roku 2018 bola nominovaná na MELINA MERCOURI THEATRE AWARD. Je zakladajúcou členkou a riaditeľkou spoločnosti TEATR ANDRA THEATRE GROUP, ktorá má sídlo v Istanbule a tvoria ju grécki, poľskí a tureckí umelci.
Viedla a koordinovala množstvo workshopov na Grotowského inštitúte ako členka STUDIO MATEJKA, PHYSICAL THEATER GROUP (2010 – 2015). Vyučovala ako rezidenčná profesorka na universite St. Lawrence v New Yorku (2014), ako aj na univerzite Gonzaga v štáte Washington (2015). Koordinovala magisterské hodiny na univerzite Calarts v Los Angeles v Kalifornii (2018). Od roku 2015 vyučuje na Summer Academy of Performing Arts „Tiyatro Medresesi“ v Sirince v Turecku. Je zakladajúcou členkou nedávno založenej umeleckej spoločnosti TRANSATLANTIC GROUP so sídlom v Aténach, ktorá sa zameriava na divadelný výskum a skúmanie nových umeleckých prostriedkov.

www.teatrandra.com
www.dilos.gr/staff/alexandra-kazazou/
www.facebook.com/alexandra.kazazou

© 2021 HONEY AND DUST . Webdizajn abWEB.sk. Tvorba web stránok.