Alexandra Kazazou – „Smútenie: osobný záznam“

Alexandra Kazazou
„Smútenie: osobný záznam“

 

V júni 2020, po prvej silnej vlne Covidu 19, sme sa rozhodli s režisérom Io Voulgaraki a hercom Dimitrisom Georgiadisom urobiť malé predstavenie o nedostatku smútenia v modernej dobe. Pre text tohoto predstavenia sme použili báseň nášho národného básnika Dionysiosa Solomosa a odpovede niekoľkých bežných a nám neznámych ľudí, ktorým sme položili otázku: „Smútili ste niekedy za niekým alebo za niečím vo svojom živote?“

Názov predstavenia bol Cintorín, rovnako ako názov tej básne.

Nižšie uvádzam niekoľko odpovedí ľudí, o ktoré som sa rozhodla podeliť, a tiež niektoré moje osobné poznámky o Smútení.

  1. Píšete? Píšte. Napíšte. Sotiris smúti za Máriou. Sotiris s veľkým „S“.
  2. Smútim za mladosťou, ktorú som nežila. Musela som pracovať na benzínovej pumpe. Nemohla som sa podeliť so svojimi priateľmi o chuť prvého bozku, ani si ho nepamätám.
  3. Neustále trápenie ma premáha, podobne ako strach mi vyráža dych.
  4. Pamätám si, keď mi v škole, v Kastorii, zomrel blízky priateľ, zo zúfalstva som tak veľa ráz obišiel jazero. Nikdy na to chodenie okolo jazera nezabudnem.
  5. Raz za týždeň idem na miesto, ktoré som zvykol prenajímať pre moju mamu. Pozerám na balkón a predstavujem si, ako naň vychádza.
  6. Neprejde jediný deň, aby som neoplakával svoju mamu.
  7. Pre každú krásnu dámu, ktorá nereaguje na môj pozdrav „Dobrý deň“, si vyplačem oči. Myslíte, že som drzý?
  8. Každý deň, keď navštívim jeho hrob, očistím mramor a keď som hotová, zapálim si cigaretu, jeho obľúbenú Marlboro Lights.
  9. Nemôžem plakať. Posledné tri roky nemôžem plakať. Chcem. Chcem, pretože plač má uľaviť. Stratil som priateľa. Díval som sa, ako ho spúšťajú do hrobu a nemohol som plakať.
  10. Teraz smútim. TERAZ. Som v stave „prijatie-smútok“, „prijatie-smútok“, „prijatie-smútok“, „prijatie-smútok“, „prijatie-smútok“. Ako dlho to bude ešte trvať? Podľa Freuda tri týždne. Som po piatom. Čo robím zle?
  11. Pochovala som svoju dcéru Eftichiu1. Je ešte o čom?
  12. Smútim za svojou vlasťou. Pretože sa tam už nevrátim. Mojou krajinou je Gruzínsko.
  13. Celý život som si myslel, že nemá zmysel zdieľať svoju bolesť, že bolesť je niečo, čo by si nemal zdieľať. To je dôvod, prečo zajtra začnem sedenia s mojím psychoterapeutom.
  14. Smútim za matkou. Osem rokov. Každý deň sa rozprávam s jej fotografiou. A tá fotografia so mnou tiež hovorí. Moja matka je svätá. Je to pravda, prisahám.
  15. Smútim za svojou mladosťou. Chýba mi moja mladosť. Nemôžem vystáť, keď idem do baru na večeru a barmanka ma osloví „ Dobrý večer, pane“, namiesto „Ahoj“. Ale to je kolobeh života.
  16. Môj otec, smútil som za ním sám. Bez toho, aby som to ukázal. Povedal som svojim sestrám: „Plačte teraz, koľko chcete, ale keď pôjdeme do kostola, musíte byť hrdé.“ Sám som tam išiel na poslednú chvíľu, ale neplakal som.
  17. Na pohrebe môjho otca mi vyjadrili sústrasť, povedal som „ďakujem“ a usmial som sa. Babička mi povedala: „Bláznom si bol a bláznom zostaneš. Ale viem, prečo sa usmievaš “.
  18. Môj strýko zomrel so svojou manželkou a synom. Vychovali nás. Existuje väčší plač? Smútila som za nimi do útrob zeme. Neverím však, že by sme sa mali zaseknúť vo Veľkom piatku. Mali by sme pokračovať. K vzkrieseniu.
  19. Smútim za dvoma nemluvniatkami, zasadenými, avšak nie zachytenými v mojom lone.
1 Eftichia znamená šťastie po grécky.

 

Smútenie: niekoľko osobných odkazov

Ako dieťa vo Vroclavi, v Poľsku, si pamätám, ako mi môj starý otec Sotiris (ktorý ma vychovával do mojich 10 rokov) hovoril: „Pôjdeme do nášho milovaného Grécka, nakoniec sa vrátime domov“. Narodená vo Vroclave, ako polovičná Poľka z matkinej strany, si pamätám prvý pocit Smútenia: akt oddelenia od mojej izby a môjho škrečka, mojich priateľov, zmrzlinárne, obecného ihriska. Náš malý červený Fiat sa vydal na svoju cestu späť ‘Domov’ 7. júna 1987. Mala som iba päť rokov a nemôžem zabudnúť na nekonečný smútok a ticho, ktoré som držala celých päť dní, ktoré trvala cesta z Vroclavi do Larisy.

Aj moji starí rodičia mali hlboký smútok. Oveľa hlbší ako bol ten môj. Smútili od roku 1949, keď ako politickí utečenci prekročili albánske hranice a prišli do Poľska. Dostali strechu nad hlavou, prácu, rešpekt, kultúru, a preto hovorili pochvalne o výhodách socializmu. Vždy však dodali: „Môžu nám dať všetko okrem mora, slnka, nášho jazyka, našich piesní.“

Po mnohých rokoch som si uvedomila, že ich pocity nevyjadruje slovo „Nostalgia“, ale oveľa dynamickejší stav, ktorý obsahuje čakanie a smútenie. Môj otec zdedil kolektívne a každodenné žialenie na viac ako 38 rokov a vedel, že musí všetko nechať za sebou a „vrátiť sa“ (to je však začiatok iného príbehu).

Príbeh mojej povstaleckej babičky Anny je príbehom, v ktorom slovo Smútenie kráča ruka v ruke so slovami „Úsilie“ a „Boj“. V priebehu života stratila tri deti a dvoch manželov. Keď som sa jej opýtala: „Ako to zvládaš?“, odpovedala: „Rada by som sa zabila, ach, ako by som sa rada zabila, ale nemôžem to urobiť, pretože som komunistka.“

Prvého novembra je v Poľsku Deň všetkých svätých, oslava zosnulých. Druhého novembra – toto je skôr pohanská tradícia – sa predpokladá, že počas noci duše mŕtvych navštevujú svoje domovy a hovoria so živými. Vo dne i v noci sú cintoríny preplnené ľuďmi, príjemná vôňa rôznych druhov kvetov a piesní na počesť všetkých mŕtvych, ktorí udávajú tón. Pre mňa, pre moju dušu a všetky duše je to jeden z najoslobodzujúcejších dní. Kráčate uprostred hrobov, vám neznámych či vami milovaných, rozprávate sa s nimi, oslovujete ich, kladiete im kvety na hrob, spievate, objímete niekoho, kto plače, s iným spolu pomlčíte. Na krátky okamih je vzdialenosť medzi nami o niečo menšia. Čo sa snažím povedať je, že konečne chvíľu neprehliadate bolesť druhých, nevyhýbate sa vlastnej bolesti, len jej dávate priestor, prijímate ju, zúčastňujete sa niečoho bez toho, aby ste sa snažili tomu vyhnúť, stretávate sa s niečím, čo sa zdá byť nereálne, napriek tomu je to realita „skutočnejšia“ ako väčšina iných realít.

V júni 2011 sme cestovali so skupinou Jubilo do Srebrenice. Tam, po troch dňoch kráčania v absolútnom tichu sme sa ocitli v obrovskej oblasti uprostred tisícov hrobov. Nedá sa opísať, čo som videla. V roku 1995 bolo pri masakre v Srebrenici zabitých viac ako 8 000 chlapcov a mužov. V oblasti stále nachádzajú časti ich tiel. Ich ženy a matky stále čakajú na zhromaždenie častí mŕtvych tiel, aby ich pochovali a uctili si ich ako im prináleží. Kým sa tak nestane, nemôžu smútiť.

Adolf Hitler kedysi povedal niečo ako: „Kto si po 100 rokoch bude pamätať na arménsku genocídu?“. A potom sa stal Osvienčim. Je to zachytené v hesle: „Ľudia, ktorí si nepamätajú históriu, si ju musia znovu prežiť“, prejsť si ju, študovať ju, načúvať jej, umlčať ju, osobne a kolektívne si ju zapamätať, kolektívne smútiť. Srebrenica sa tiež stala. V časoch, ako sú tieto, je smrť … mŕtva. Nie je miesto pre smútenie, pretože svet vyzerá ako „továreň na výrobu mŕtvol“.

Verím, že Iova a Dimitrisova a moja vnútorná potreba (alebo naša vnútorná otázka) je nasledovná: po zažití šoku, keď tisíce ľudí zomreli v krátkom čase a boli pochovaní bez rituálov, bez priestoru pre Smútenie a rozlúčky za “výnimočných okolností “- je možné cítiť Druhého, jeho/jej bolesť, jeho/jej históriu, jeho/jej osobný Smútok, môžem urobiť viac priestoru pre zosnulých, aby som si zapamätala ich mená, aby som sa mohla spojiť so skutočným kúskom mojej histórie? Nejde predsa len o kolektívnu pamäť? Tento druh pamäte, ktorá dokáže pohnúť horami a skutočne priniesť nové Vzkriesenie?

 

 

Alexandra Kazazou

Grécko-poľská herečka / performerka Alexandra Kazazou sa narodila sa vo Wroclawi. Študovala na katedre divadelných štúdií (Aristotelova univerzita Thessaloniki) a pokračovala v postgraduálnom štúdiu herectva na Metropolitnej univerzite v Manchestri. Od roku 2010 úzko spolupracuje s inštitútom Grotowského v Poľsku. V Grécku pracuje ako herečka, choreografka a divadelná pedagogička. V posledných rokoch je členkou pedagogického zboru na dramatickej škole „Delos“, ako aj na dramatickej škole „Štátneho Divadla Severného Grécka“. V Grécku pracovala s uznávanými režisérmi, ako sú Michail Marmarinos, Yannis Mantafounis, Io Voulgaraki, Yannis Leontaris, Petros Sevastikoglu, Phillipos Tsalachouris a ďalší.
V roku 2017 bola Alexandra nominovaná na ELEFTHERIA SAPOUTZI THEATRE AWARD a v roku 2018 bola nominovaná na MELINA MERCOURI THEATRE AWARD. Je zakladajúcou členkou a riaditeľkou spoločnosti TEATR ANDRA THEATRE GROUP, ktorá má sídlo v Istanbule a tvoria ju grécki, poľskí a tureckí umelci.
Viedla a koordinovala množstvo workshopov na Grotowského inštitúte ako členka STUDIO MATEJKA, PHYSICAL THEATER GROUP (2010 – 2015). Vyučovala ako rezidenčná profesorka na universite St. Lawrence v New Yorku (2014), ako aj na univerzite Gonzaga v štáte Washington (2015). Koordinovala magisterské hodiny na univerzite Calarts v Los Angeles v Kalifornii (2018). Od roku 2015 vyučuje na Summer Academy of Performing Arts „Tiyatro Medresesi“ v Sirince v Turecku. Je zakladajúcou členkou nedávno založenej umeleckej spoločnosti TRANSATLANTIC GROUP so sídlom v Aténach, ktorá sa zameriava na divadelný výskum a skúmanie nových umeleckých prostriedkov.

www.teatrandra.com
www.dilos.gr/staff/alexandra-kazazou/
www.facebook.com/alexandra.kazazou

© 2021 HONEY AND DUST . Webdizajn abWEB.sk. Tvorba web stránok.