Katarína K. Cvečková – „Kritika v dobe pandemickej“

Katarína K. Cvečková
„Kritika v dobe pandemickej“

 

Pokračovanie nepriamej umelecko-teoretickej diskusie na tému živého umenia a pandémie – tentokrát časť zameraná na reflexiu divadelnej, tanečnej a inej scénickej tvorby v čase, kedy je jej živá prezentácia obmedzená, ba až celkom nemožná. Na sériu otázok opäť odpovedali predstavitelia tvorby i reflexie: Michaela Pašteková, Sláva Daubnerová, Júlia Rázusová, Dominika Široká, Michal Ditte, Marek Godovič, Jaro Viňarský a Milo Juráni.

 

Aká by mala/mohla byť teraz úloha kritiky zameriavajúcej sa na scénické umenie? Je možné ignorovať online priestor ako niečo, čo popiera podstatu živého umenia alebo je naopak nutné reflektovať tieto aktivity ako osobitý fenomén doby? V akej miere je možné plnohodnotne analyzovať diela scénického umenia vo forme online streamu?

 

Michaela Pašteková (estetička a umelecká publicistka):

Pandémia ukázala, že mnohé umenia budú musieť prehodnotiť svoju funkciu. Možno dekonštruovať svoju podstatu. Kritika by v tom mala byť nápomocná, pretože to, čo teraz vnímame ako „osobitý fenomén doby“, sa môže ľahko stať permanentným stavom. Mala by preto rozvíjať lingvistické či interpretačné rámce, chápať online priestor ako nový typ javiska a poukazovať na možnosti, ktoré ponúka. Aktuálne sme v akomsi medzičase, kedy je pre väčšinu diel online iba miestom uloženia záznamu, ktorý len v obmedzenej podobe dokáže sprostredkovať zážitok z predstavenia. Aj v našom prostredí však pribúda čoraz viac diel, ktoré začínajú pracovať so špecifickou estetikou a povahou virtuálneho priestoru.

 

Sláva Daubnerová (režisérka a performerka):

Asi by si tvorcovia a kritici mohli navzájom pomáhať toto obdobie prečkať. Online premiéra môže byť predsa akýsi work in progress diela. Viem si predstaviť, že by som si ako tvorkyňa pozvala kritikov do „kuchyne“, po online premiére by mohla nastať kritická reflexia/ feedback, diskusia. Na jej základe môže ešte tvorca dielo dopracovať ďalej alebo naopak sa utvrdiť, že je na správnej ceste. Kritika sa tak môže stať súčasťou tvorby a dialóg je teraz obzvlášť dôležitý. V čase, kedy už dielo bude môcť byť uvedené naživo, sa naň dá nahliadať novou optikou. Určite by som hľadala skôr cesty, ktoré spájajú, než rozdeľujú. Ale to chce samozrejme vôľu z oboch strán.

 

Júlia Rázusová (divadelná režisérka):

Môžeme analyzovať samotný online stream/záznam, ale nemôžeme ho podľa mňa stotožňovať s divadelnou inscenáciou napriek reálnej možnosti odčítať kvalitu diela, ktorá nemusí byť výrazne odlišná pri živom zážitku. V zmysle divadla má len nejakú informačnú hodnotu. Samotní tvorcovia rovnako svoje diela tvorivo pretvárajú do zaujímavých lokácií so snahou zatraktívniť a obohatiť prenos diela kamerou, postprodukčne pracujú so zvukom a hudbou, filmovými efektami a pod. Cesta možno je nezaznamenávať divadlo ako divadlo, ale priznane vytvárať osobitý žáner televíznych inscenácií, ktoré rátajú s kamerou ako tvorivým umeleckým činiteľom. Tu je cesta aj pre kritiku – analyzovať takýto záznam ako osobitnú umeleckú formu.

 

Dominika Široká (teatrologička a dramaturgička):

Brány divadiel ostávajú zatvorené a umelci, ktorí boli zvyknutí na bezprostredný kontakt s verejnosťou, sa ocitli v pandemickom vákuu. Pozornosť (kritickej) verejnosti preto potrebujú viac ako kedykoľvek predtým! Navyše to, o čom sa dá v súčasnosti písať, nie je vôbec nezaujímavé. Chtiac-nechtiac v divadle zažívame priam prelomové časy! Digitálne projekty sa z okrajového „nerdy-žánru“ katapultovali do divadelného mainstreamu a ich pionierske experimenty by umelecká kritika mala pozorovať dokonca s veľkým záujmom. Online inscenácie by však mali hodnotiť s citlivým prihliadnutím na špecifický kontext, v ktorom jednotlivé projekty vznikajú. Mimoriadna situácia si vyžaduje mimoriadnu perspektívu. Ignorovať pri hodnotení inscenácie digitálnu realitu a obmedziť sa „len“ na jej divadelnú rovinu, by pritom bolo vyslovene na škodu. Nielenže sa umelci a umelkyne učia s technológiami pracovať a digitálna rovina sa čoraz častejšie stáva súčasťou umeleckého konceptu, ale v hodnotení by sa tak stratila špecifickosť a jedinečnosť doby, ktorú žijeme.

 

Michal Ditte (dramatik):

Neviem si predstaviť reflektovať divadelné umenie, ktoré je prezentované cez online formát. Ak sú divadelní tvorcovia invenční, neurobia klasický záznam predstavenia, ale snažia sa aj v streame o nové prístupy. Vytvárajú nové médium, ktoré nie je možné reflektovať ako divadlo. Ale aj keby sa jednalo len o čistý záznam, prístup kritika je podobný tomu, aký je zaužívaný pri reflexii archívnych inscenácií – s istým nepomenovaným odstupom.

 

Marek Godovič (divadelný kritik, dramatik a dramaturg):

Záleží od konkrétneho diela, ktoré kritik/kritička reflektuje. Či ide naozaj len o odprezentovanie vytvorenej inscenácie, pričom tvorcovia čakajú na časy postpandemické, aby dielo predviedli naživo, alebo programovo pracujú s obrazom, zvukom, pohybom kamery. V prvom prípade je dôležité len zdokumentovanie a následné vyčkanie na živé predstavenie. V druhom prípade je možná aj kritická reflexia, priam je potrebné zachytiť spôsob práce, ktorý museli tvorcovia prispôsobiť situácii. Kritika v pandemickej dobe má teda úlohu udržiavať divadelný tep u divákov a diváčok, zachovať povedomie, že napriek situácii je pod povrchom život a ten nezastaví ani lockdown. Počas pandemickej karantény som si vyberal práve diela, ktoré boli natočené so zámerom vytvoriť nielen záznam, ale prostredníctvom neho aj niečo nové. Tým druhým som sa radšej vyhýbal alebo som ich sledoval skôr v rámci vyjadrenia podpory daným divadelníkom. Aj keď je lákavé za jeden večer absolvovať napríklad inscenácie Warlikowského a súčasne Castorfa.

 

Jaro Viňarský (choreograf a tanečník):

Bez akéhokoľvek cynizmu – kritika si môže na chvíľu oddýchnuť od reflexie a analýzy diel. No to určite neznamená, že by mala ignorovať online priestor. Mala by nasledovať snahy tvorcov z oblasti divadla, tanca a umenia performancie pristúpiť k online priestoru ako k možnej alternatíve, kým sa hľadajú a objavujú nové možnosti. Zo svojej pozície by im v tom mohli kritici nesmierne pomôcť a uplatniť pri tom svoje vlastné nástroje, ktoré sú prenosné aj mimo predmet umeleckého diela – reflexiu, analýzu, kontextualizáciu a snahu objektívne hodnotiť. Kritika by sa mohla zamerať aj práve na aktivity mimo živých prenosov a streamovania záznamov. Rozhodne by sa mala zúčastniť prebiehajúcich diskusií o budúcnosti umeleckého sektoru naprieč odvetviami, pretože sa v nich redefinujú aj potreby, požiadavky a predpoklady umeleckej tvorby. To jej spätne môže pomôcť byť pripravenou na živé umenie v zmenených „popandemických“ časoch. V nich by mala transformovaná oblasť umeleckej kritiky aj naďalej pokračovať v reflektovaní a analyzovaní diel, ale už obohatená o nový rozmer, ktorý dnes ešte nemôže mať ani svoje pomenovanie či jasnejšiu definíciu.
Z pozície tvorcu sa tiež zamýšľam nad otázkou umeleckej kritiky a postavenia kritika. Kto je kritik a čím by mal disponovať? Kritik by mal zakaždým nanovo, a vždy v reálnom čase prebiehajúceho predstavenia, praktizovať dve kvality pohľadu – pohľad čerstvý, nezaujatý a pohľad kritický. Moment, keď sa začínajú tieto pohľady konfrontovať, je momentom, v ktorom môže začať svoju špecifickú prácu. Vytvárať živé kritéria svojej budúcej analýzy, aby reflektovala konkrétne dielo autenticky a vyhla sa zovšeobecňovaniu, pretože každé dielo je autonómne.

 

Milo Juráni (teatrológ a divadelný kritik):

Analyzovať dielo zo streamu je možné len do tej miery, do akej to umožňuje kvalita signálu. V preklade – asi nemá zmysel posudzovať kvalitu hereckých výkonov akoby kritik sedel v divadle, no sledovať zámery autora, réžie, dramaturgie a originalitu „iného“ formátu, to už áno. Kritika sa teraz nemôže zabetónovať ako tvrdohlavé dieťa a trvať na tom, že takto sa divadlo predsa nerobí. Respektíve môže, ale samotný pohyb umenia tým nezastaví (príkladov z histórie sú stovky). Myslím si teda, že platí to, čo by platilo aj keby sme sa nestretli s pandémiou, pretože rôznych javov, ktorým čelíme v lokálnom aj globálnom meradle je hneď niekoľko. Kritika by mala sledovať kam sa hýbe svet aj samotné umenie, ktorému sa venuje, klásť mu otázky, byť mu spoľahlivým partnerom v dialógu (aj protirečivým) a podporovať ho v experimentovaní (aj tým, že sa samotní kritici budú vyvíjať a budú akceptovať aj slovník iných vedeckých disciplín a umeleckých médií, rovnako ako sami prinesú nové formáty kritík). Zároveň by sme sa nemali báť povedať, že sa experiment nevydaril alebo priznať, že aj keď k experimentu nedošlo, bolo to celkom fajn. Jedna vec je, čo by mali, druhá, čo sa dá. Nezabúdajme, že keď samotné umenie zápasí s existenciálnymi otázkami, kritik s nimi zápasí dvojnásobne. A popritom aj s otázkou – čo je vlastne zmyslom jeho poslania.

Autorkou ilustračnej fotografie je Sarah Valovičová.

 

 

KATARÍNA K. CVEČKOVÁ (1991)

Foto: Dorota Holubová

Absolventka Teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Venuje sa reflexii divadla a súčasného tanca a pravidelne publikuje vo viacerých médiách. Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a aktuálnou šéfredaktorkou internetového magazínu mloki.sk. Päť rokov pôsobila ako odborná redaktorka v časopise kød – konkrétne o divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Venuje sa aj pedagogickej činnosti – pravidelne vedie workshopy kritického myslenia a písania Píš ako tancujú. V rámci doktorandského štúdia na VŠMU (odbor Divadelné štúdiá) sa zameriavala na aktuálne tendencie nezávislej divadelnej a tanečnej scény na Slovensku, obzvlášť na fenomén intermediality a princípy umenia performancie. Mimo umeleckej kritiky pôsobí v poslednom období aj ako divadelná a tanečná dramaturgička a kurátorka divadelných (a iných) festivalov.

https://mloki.sk/

https://mloki.sk/workshopy-pis-ako-tancuju/

© 2024 HONEY AND DUST . Webdizajn abWEB.sk. Tvorba web stránok.